Čin-Čin
V predstavení účinkú deti zo špeciálnej základnej školy a domu sociálnych služieb ROSA z Dúbravskej cesty.
Hosťami predstavenia bude Špeciálna materská škola na Mišíkovej ulici.
Réžia: Marta Gogálová, Michaela Janáková
O autorovi:
Ľudmila Riznerová-Podjavorinská patrí spolu so Šoltésovou, Timravou a Vansovou medzi štvoricu spisovateliek, ktoré v druhej polovici 19. storočia pozdvihli ženskú slovenskú literárnu tvorbu na profesionálnu úroveň. Ľudmila sa narodila ako ôsme z desiatich detí učiteľa Karola Rudolfa Riznera a Márie Riznerovej. Dostalo sa jej len základného vzdelania, a to u svojho otca v ľudovej škole. Ako dvanásťročná mala prečítanú celú vtedajšiu slovenskú literárnu tvorbu, z českých autorov boli jej obľúbencami Božena Němcová, Karolína Světlá a Alois Jirásek. Na sklonku života sa venovala prekladom diel ruských a juhoslovanských básnikov. Veľkými podporovateľmi a zároveň kritikmi boli jej strýko Ľudovít V. Rizner, vynikajúci slovenský bibliograf a národný buditeľ, ako aj miestny evanjelický farár a literárne rozhľadený vzdelanec Ján Pravoslav Leško. S písaním začala už v mladom veku – ako pätnásťročná. Vtedy jej vyšla Turecká svadba v Slovenských novinách, o rok neskôr to bola črta Na Štedrý večer. Pod svoje práce sa podpisovala rôznymi pseudonymami. Vyspelosťou básní v jej prvotine Z vesny života (1895) ju kritika uznala prvou slovenskou poetkou. Uznanie jej vyslovovali Terézia Vansová, P. O. Hviezdoslav aj Timrava. Tá vyzdvihovala najmä jej detskú poéziu. Podjavorinská bola prvou ženou – poetkou, ktorá vydala svoje básne knižne. Jej básne sú plné sentimentálnych snov, clivoty zo samoty, ale aj reálnych túžob po ľudskom šťastí. Veršované poviedky sú kritikou meštianskej spoločnosti a jej morálky. Vrcholom veršovanej epiky sú balady, v ktorých sa sústreďuje na etiku medziľudských vzťahov, obavy o osud človeka vo svete bez pravého ľudského citu a na legendárne postavy z minulosti rodného kraja. V prozaickej tvorbe nadviazala na realistické tendencie slovenskej prózy. Písala črty, humoresky, poviedky zo života podjavorinského ľudu, prózy, v ktorých si spočiatku všimla skôr vonkajšiu stránku odpozorovaného života. Neskoršie prehĺbila svoj pohľad o prenikavejšie realistické videnie a vyostrila sociálne a etické konflikty. Vyvrcholením jej prozaickej tvorby sú novely V otroctve (1905), Blud (1906) a Žena (1910). Zobrazuje v nich pachtenie za majetkom, ktoré krivilo charaktery a rozbíjalo rodinný život. Azda najznámejšou je jej tvorba pre deti. Podjavorinská sa vedome podujala formovať osobnosť dieťaťa. Verše začala uverejňovať v Novinách malých, Zorničke, Včelke, Priateľovi dietok a Slniečku. Ich tematickou dominantou bol život detí a príroda, mnohé so zmyslom pre humor a vtip. Postupom času prevažujúce detské postavy, veselé a hrajúce sa, vystriedali zvieratká a vtáčiky, ktoré sa rovnako zápalisto, no intenzívnejšie a humornejšie, hrali na ľudský život. Najvýznamnejšími "zvieracími eposmi" sú Zajko Bojko (1930) a Čin-čin (1943). Okrem poézie písala pre deti a prózu. Vyvrcholením je prozaickej tvorby pre deti a jednou z jej najlepších próz je samostatne vydaná poviedka Baránok boží (1932). V 30. a 40. rokoch 20. storočia písala lyrické básne, balady, no predovšetkým svoje nesmrteľné verše pre deti. V roku 1947 jej udelili titul národná umelkyňa. Posledné roky svojho plodného života prežila v ústraní v Novom Meste nad Váhom, kde aj 2. marca 1951 zomrela. Najslávnejšia z rodu Riznerovcov odpočíva po boku svojich predkov, pod obrovskou lipou na cintoríne v rodných Bzinciach.
Hosťami predstavenia bude Špeciálna materská škola na Mišíkovej ulici.
Réžia: Marta Gogálová, Michaela Janáková
O autorovi:
Ľudmila Riznerová-Podjavorinská patrí spolu so Šoltésovou, Timravou a Vansovou medzi štvoricu spisovateliek, ktoré v druhej polovici 19. storočia pozdvihli ženskú slovenskú literárnu tvorbu na profesionálnu úroveň. Ľudmila sa narodila ako ôsme z desiatich detí učiteľa Karola Rudolfa Riznera a Márie Riznerovej. Dostalo sa jej len základného vzdelania, a to u svojho otca v ľudovej škole. Ako dvanásťročná mala prečítanú celú vtedajšiu slovenskú literárnu tvorbu, z českých autorov boli jej obľúbencami Božena Němcová, Karolína Světlá a Alois Jirásek. Na sklonku života sa venovala prekladom diel ruských a juhoslovanských básnikov. Veľkými podporovateľmi a zároveň kritikmi boli jej strýko Ľudovít V. Rizner, vynikajúci slovenský bibliograf a národný buditeľ, ako aj miestny evanjelický farár a literárne rozhľadený vzdelanec Ján Pravoslav Leško. S písaním začala už v mladom veku – ako pätnásťročná. Vtedy jej vyšla Turecká svadba v Slovenských novinách, o rok neskôr to bola črta Na Štedrý večer. Pod svoje práce sa podpisovala rôznymi pseudonymami. Vyspelosťou básní v jej prvotine Z vesny života (1895) ju kritika uznala prvou slovenskou poetkou. Uznanie jej vyslovovali Terézia Vansová, P. O. Hviezdoslav aj Timrava. Tá vyzdvihovala najmä jej detskú poéziu. Podjavorinská bola prvou ženou – poetkou, ktorá vydala svoje básne knižne. Jej básne sú plné sentimentálnych snov, clivoty zo samoty, ale aj reálnych túžob po ľudskom šťastí. Veršované poviedky sú kritikou meštianskej spoločnosti a jej morálky. Vrcholom veršovanej epiky sú balady, v ktorých sa sústreďuje na etiku medziľudských vzťahov, obavy o osud človeka vo svete bez pravého ľudského citu a na legendárne postavy z minulosti rodného kraja. V prozaickej tvorbe nadviazala na realistické tendencie slovenskej prózy. Písala črty, humoresky, poviedky zo života podjavorinského ľudu, prózy, v ktorých si spočiatku všimla skôr vonkajšiu stránku odpozorovaného života. Neskoršie prehĺbila svoj pohľad o prenikavejšie realistické videnie a vyostrila sociálne a etické konflikty. Vyvrcholením jej prozaickej tvorby sú novely V otroctve (1905), Blud (1906) a Žena (1910). Zobrazuje v nich pachtenie za majetkom, ktoré krivilo charaktery a rozbíjalo rodinný život. Azda najznámejšou je jej tvorba pre deti. Podjavorinská sa vedome podujala formovať osobnosť dieťaťa. Verše začala uverejňovať v Novinách malých, Zorničke, Včelke, Priateľovi dietok a Slniečku. Ich tematickou dominantou bol život detí a príroda, mnohé so zmyslom pre humor a vtip. Postupom času prevažujúce detské postavy, veselé a hrajúce sa, vystriedali zvieratká a vtáčiky, ktoré sa rovnako zápalisto, no intenzívnejšie a humornejšie, hrali na ľudský život. Najvýznamnejšími "zvieracími eposmi" sú Zajko Bojko (1930) a Čin-čin (1943). Okrem poézie písala pre deti a prózu. Vyvrcholením je prozaickej tvorby pre deti a jednou z jej najlepších próz je samostatne vydaná poviedka Baránok boží (1932). V 30. a 40. rokoch 20. storočia písala lyrické básne, balady, no predovšetkým svoje nesmrteľné verše pre deti. V roku 1947 jej udelili titul národná umelkyňa. Posledné roky svojho plodného života prežila v ústraní v Novom Meste nad Váhom, kde aj 2. marca 1951 zomrela. Najslávnejšia z rodu Riznerovcov odpočíva po boku svojich predkov, pod obrovskou lipou na cintoríne v rodných Bzinciach.
© Divadlo a.ha 2007, design Baron Prasil, s.r.o. 2007, technológia: Netto SK