Dvaja
Tragiklauniáda Dvaja rieši otázky medziľudských vzťahov. Príbeh dvoch cirkusových klaunov Maura a Augusta, ktorých spája spoločné previnenie (zapríčinili smrť partnera), má prvky absurdnej drámy. Údelom hrdinov je nezmyselná spoločná púť, z ktorej niet úniku.
Účinkujú: Viola Thirringová, Denisa Dérová, András Nagy, Juraj Benčík
Réžia: Štefan Korenči
Július Barč-Ivan: Dvaja
(explikácia)
Pri Barčovi je dôležité uvedomiť si dve veci:
1. Že bol autorom európskym, orientovaným už na celosvetové, lepšie povedané všeľudské, všeplatné problémy, čo dosvedčuje aj jeho vzdelanie - študoval právo na Karlovej univerzite v Prahe, neskôr bol poslucháčom teologickej vysokej školy evanjelickej augsburgského vyznania v Bratislave, jeho štúdijné cesty viedli aj cez Londýn, Paríž, Amsterdam, či Taliansko, kde navštevoval aj divadelné predstavenia. Jeho hry sa teda väčšinou odpútavajú od slovenského dedinského prostredia a stávajú sa podobenstvami (o hre Dvaja to platí hádam najväčšmi).
2. Že bol evanjelickým kaplánom a jeho hry tak väčšinou
narábajú s biblickou symbolikou, avšak napriek tomu sú zbavené akejkoľvek tézovitosti, šírka uhlu pohľadu na svet tým nie je vôbec deformovaná; skôr naopak.
V roku 1944 bol na prvom zasadnutí Okresného revolučného výboru poverený ideovým vedením Národných novín, o chvíľu už ustupuje spolu s povstaním do hôr. 8 mesiacov prežije na Klenovských lazoch v Gemeri. Tu začína písať hru Dvaja, ktorú dopíše roku 1945.
Hra Dvaja je o bezcieľnom blúdení trojice osudove spätých osôb, je podobenstvom o márnom, nezmyselnom, sebazničujúcom úteku ľudských bytostí pred zlom a vinou, ktoré nesú v sebe.
O autorovi:
Július Bárč-Ivan
dramatik, prozaik, publicista, evanjelický farár
* 01.05.1909 Krompachy
† 25.12.1953 Martin
vzdelanie
1926 Právnická fakulta, Praha, pre pľúcne ochorenie štúdium nedokončil
1930 - 1934 Evanjelická teologická fakulta, Bratislava
životopis
Jeho otec bol učiteľom, matka detskou opatrovateľkou. Keďže bola maďarskej národnosti, vyrastal v dvojjazyčnom rodinnom prostredí. Neskôr si osvojil aj znalosť francúzštiny a nemčiny, čo využil pri rozširovaní si svojich literárnych obzorov. Ľudovú školu a prvú triedu meštianky vychodil v Krompachoch. Potom študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi, Kežmarku, Prešove a Košiciach, kde v roku 1926 zmaturoval.
Do literatúry vstúpil v polovici 30. rokov hrami, ktoré majú sociálnu osnovu, no menej výraznú ideovú líniu. Myšlienkove, motivicky i dramatickými osobami sa priblížil k typu expresionistickej drámy, hoci sa nevzdával ani pozícií kresťanského humanizmu. Ako prvý zo slovenských dramatikov sa odvážil vysmiať sa karieristom nového režimu, korupčníctvu a poukázať na všetky negatívne javy toho obdobia. Až do oslobodenia bol jediným sústavne píšucim slovenským dramatikom, raziacim kvalitou svojej tvorby nové cesty drámy. Zaradil sa k autorom, ktorí sa usilovali prekonať tradície domáceho literárneho vývinu a priblížiť slovenskú dramatickú tvorbu k snahám svetovej literatúry. Ako prozaik sa primkol k moderne a ozvláštňoval svoje novely sujetovo i štylisticky. Patrí k najvýznamnejším dramatikom expresionistickej orientácie: bol najhlbší myšlienkovým ponorom, najvyspelejší formovou technikou. Pokúsil sa tiež o satirický žáner s politicky aktuálnym kritickým ostrím, neskôr sa obrátil k žánru tragédie, pokúšal sa o typ filozofickej drámy. Humanistické cítenie ho viedlo k spracúvaniu sociálnych a politických tém a natrvalo u neho prevládal etický zreteľ. Zachytáva aj motívy ľudskej osamotenosti a konfliktnosti v rodine.
Vyhovovala mu forma drámy s tragickými prvkami. Celá jeho dramatická tvorba je preniknutá ideou boja o lepšieho a čistejšieho človeka.
Súcit s utláčanými a prenasledovanými a viaceré zvláštnosti literárneho vyjadrovania sa stali od samého začiatku jednou z trvalých vlastností jeho prozaickej i dramatickej tvorby. Svojim motívom dáva utopicko-fideistický podtext.
Pôsobenie:
1934 - 1935 kaplán, Užhorod
1935 - 1941 evanjelický farár, Pozdišovce
1942 - 1946 tajomník Slovenskej národnej knižnice, Martin
1943 redigoval Obežník slovenskej národnej knižnice
1943 - 1951 podpredseda Slovenského spevokolu
1944 a 1946 redigoval periodikum Slovenská národná knižnica
1944 - 1945 šéfredaktor povstaleckých Národných novín
1946 - 1948 štipendista Matice slovenskej
1949 - 1953 referent a katalogizátor bibliotéky Matice slovenskej
tvorba
Próza:
1933 Pohádka (zbierka poviedok a noviel)
1940 Predposledný život
1948 Železné ruky (román)
1957 Husličky z javora
1968 Úsmev bolesti (vydané posmrtne)
Dráma:
1935 3000 ľudí
1936 Človek, ktorého zbili
1936 Pevec boží
1938 Diktátor (cenzúrou zakázaný)
1941 Mastný hrniec
1942 Na konci cesty
1943 Matka
1944 Neznámy
1945 Dvaja
1948 Veža
1948,1963 Koniec
1949 - 1950 Poeta laureatus
Incenácie:
1943 Matka
1944 Neznámy
1945 Dvaja
1947 Veža
Publicistika:
1971 Cesta myšlienky
Jednoaktovky a fragmenty
Sérum hlúposti (fraška)
Chanson triste (fragment o Čajkovskom)
Odkaz (Na Deň baníkov)
Ivan Hrozný (náčrtky k hre o bláznoch)
Zdroj: www.osobnosti.sk
