Najstaršia rozprávka
Klauniáda s bábkami a pesničkami pre deti od 4 rokov
Rozprávka zobrazuje najstarší príbeh ľudstva. Mýtus o vzniku života, o spojení muža a ženy. O tom, že podstata života je v tvorbe a v nekonečnom znovuzrodení. V metaforickom rozprávkovom príbehu o dvoch základných duchoch sveta – Tvoridielovi a Kazidielovi sa dozvieme ako kedysi dávno-pradávno vznikol Tatohrad a Mamohrad, ich obyvatelia rytieri Sperminiovia a princezná Ovumína. A čo všetko sa muselo stať, aby bol dnes z Tatohradu tato, z Mamohradu mama a z Deťohradu deti.
A tak, ako sa spieva v záverečnej pesničke:
„Všetko spája láska večná
Priletela z nekonečna
Chráňme si ju preto deti
Nech nám nikdy neodletí.“
ČO JE KLAUN?
Veľké dieťa plné vnútornej čistoty. Všetko je pre neho prvotné, nezvyčajné, prekvapenie. Jeho úprimné objavovanie seba i sveta okolo je prežiarené iskričkami smiechu i naivnej múdrosti. Dospelý človek, v ktorom naplno zostalo žiť dieťa. To je klaun.
Osoby a obsadenie:
Tvoridielo: Hrvoje Seršić
Kazidielo: Juraj Benčík
Princezná Ovumína: Veronika Koščová
Rytier Spermínio: Michal Németh
Drak, Človihrad, Mamohrad, Tatohrad: Barbora Juríčková, Ivana Hoštáková
Réžia: Jozef Prážmari
Predstavenie vzniklo v spolupráci s VŠMU
O autorovi:
Jozef Prážmari sa narodil 10. augusta 1943 v Michalovciach. Po štúdiu na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave sa venuje profesionálnej réžii. Pôsobí v činoherných aj bábkových divadlách, v televízii aj v rozhlase. Už má za sebou viac ako 150 a získal viaceré vrcholné ocenenia. Venuje sa aj dramatickej spisbe, scénografii, kostýmovému výtvarníctvu a voľnej tvorbe. Olejomaľby vystavoval v Bratislave, Prešove a v Londýne.
Reecenzia
Rozprávka o najstaršom cite
v Divadle a.ha
O najstaršom, najkrajšom a zároveň najohrozenejšom ľudskom cite rozpráva Najstaršia rozprávka autora a režiséra Jozefa Pražmáriho, ktorú premiérovo uviedli v Divadle a.ha na Školskej ulici 14.
Jozef Pražmári je zároveň autorom scény, kostýmov a bábok. V predstavení zúročil svoje dlhoročné skúsenosti s rôznymi typmi divadiel. Má za sebou viac ako 150 inscenácií a získal viaceré vrcholné ocenenia. Venuje sa aj dramatickej spisbe, scénografii, kostýmovému výtvarníctvu a voľnej tvorbe. Klauniáda s pesničkami pre deti od šesť rokov zobrazuje mýtus o vzniku života, o spojení muža a ženy.
Hovorí o tom, že podstata života je v tvorbe a v nekonečnom znovuzrodení. Túto filozofiu podáva Pražmári nadľahčenú výstupmi dvoch klaunov symbolizujúcimi večný boj dobra a zla, lásky a nenávisti, deštrukcie a schopnosti obnovy. Kým stojí hrad, vládne v ňom harmónia a pokoj.
Znalci lásky a vášne však už poznajú skutočnosť, že tento pokoj je zdanlivý. Do boja sa totiž chystajú rytieri Sperminiovia, ktorí idú bojovať o lásku princeznej Ovumíny. A tam, kde sa začína boj, rinčia zbrane. A kde rinčia zbrane, prichádza k slovu Kazidielo. A aj keď sa zdá, že s Tvoridielom tvoria harmonickú dvojicu, opak je, samozrejme, pravdou.
Čo všetko sa musí stať, aby v dome zavládla atmosféra rodinnej pohody? Na scéne sa v dynamickom a inscenačne príťažlivom predstavení predvedú okrem hercov aj bábky a ponúknu deťom i dospelým príbeh s dobrým koncom. Príbeh, ktorý sa končí tehotenstvom princezny Ovumíny a ak máte pocit, že na také dielko vaše šesťročné dieťa ešte nedospelo, vedzte, že vo chvíli, keď princezná zľahne s rytierom, zatiahnu herci záves a všetko sa deje v absolútnej diskrétnosti. Len Kazidielo, nemravník jeden, by sa rád prizeral. Tým sa snažím rodičom rozptýliť obavy z toho, že by rozprávka v divadle a.ha mohla ich deti mravne poškodiť.
Dáša Šebanová, Bratislavske noviny 13.12.2007
Termofólia namiesto kazajky
Príbeh o tajomstve zrodenia, ktorý vo sne straší mnohých rodičov, preniesol na javisko Divadla a.ha režisér Jozef Pražmári vskutku s citom. Miera vypovedaného a zahmleného bola zachovaná vkusne. Teda tak, že ovca zostala celá, aj vlk sýty. Mamohrad, Tatohrad, aj s celou posádkou princov Spermíniov a „rozkošne neosvietenou" princeznou Ovumínou nakoniec spojil magický vysutý most... I zrodili sa Deťohrady a zázrak života tak pokračuje dodnes. Režisér a dramatik Pražmári vytvoril vtipný a poučný veršovaný text, ako sám priznáva, na podnet svojho syna, ktorý mu kládol záludné detské otázky. Pri vysvetľovaní si tak vypomohol divadelnou formou.
Myšlienka o večnom boji dobra a zla, v inscenácii stvárnená klaunmi Tvoridielom (Juraj Benčík) a Kazidielom (Hrvoje Seršić), vtipnou formou poukázala na potrebu rovnováhy; na dva elementy, ktoré musia zákonite tvoriť harmóniu kontrastov rovnako ako jing a jang alebo muž a žena. Klauniáda v podaní týchto dvoch komických postáv, ktoré majú v rukách chod celého sveta a navzájom si robia prieky, bola pre detské publikum stráviteľná, dokonca miestami aj vtipná. No neustále situačné gagy spomaľovali temporytmus predstavenia niekedy až do neúnosnej miery, čím sa, hlavne v druhej časti, značne otupila vnímavosť divákov. Každopádne však treba vyzdvihnúť herecké výkony: Veronika Koščová v úlohe Ovumíny bola utešenou rusovlasou princezničkou a neskôr sa stala roztúženou uväznenou kráskou, ktorá čaká len na to, kedy v rozkročenom náručí privíta princa Spermínia. Toho zahral rapídne sa vyvíjajúci Michal Németh. Bil sa hlava-nehlava, čo mu sily stačili a svojím mečom lásky nakoniec dobyl... srdce a telo krásnej Ovumíny. Detičky, draka a dravých Spermíniov, ktorí nakoniec skončia neúspechom zahrali Barbara Juríčková a Ivana Hoštáková.
Najstaršia rozprávka sa neinscenovala prvýkrát. Fotografie z prešovského bábkového divadla Babadlo z roku 2005 naznačujú, že scénografia bola ideovo takmer identická. Až na to, že vtedy mala na starosti výpravu Barbara Jakúbková, kým v Divadle a.ha sa o scénografickú zložku postaral režisér Pražmári. To sa pri podrobnejšom pohľade javí ako najväčší problém celej inscenácie. Aktuálna verzia mala totižto scénu, ktorá pôsobila ako štvrtá, vyblednutá a opotrebovaná kópia tej prešovskej. Alebo ako jej nepodarený náčrt, prípadne pracovná verzia. Komorná atmosféra Divadla a.ha síce znesie subtílnejšiu scénu, no s veľkosťou bábok to tvorcovia vskutku prehnali. Ich malé rozmery by si vyžadovali výraznejšiu kresbu tváre - práve pre priestor, ktorý predpokladá tesnú blízkosť diváka a herca. Miesto toho boli bábkové postavičky miniatúrne napodobeniny hercov s oklieštenou možnosťou gestikulácie. Ich malé a úzke ručičky sa dali ovládať len keď ich herci chytili za drobné čempuritky medzi dva prsty. A tak pri poskakovaní po veľkých „hradoch", pôsobili ako amputované, zrecyklované výrobky legendárnej firmy Mattel.
Scéna Najstaršej rozprávky však bola, bez akejkoľvek zlomyseľnosti, akoby vystrihnutá z dávnych čias (ktoré u nás „žijú šťastne" aj keď by už mali dávno „umrieť"), kedy sa k deťom prihováralo ešte Slniečko na rukavičke. Zľahka kontroverzná tematika patriaca do učebných osnov sexuálnej výchovy spojená s nasadením a výkonom hlavných aktérov bola schopná roztočiť divoký tanec lásky a zároveň v malých divákoch zrodiť „radostné kvietky poznania". No scéna, na ktorej okato kričia detaily typu lepiaca páska na dojčenskej fľaši, suché zipsy a protišmyková fólia pod koberce (to všetko navyše spojené s nepružnými a nezaujímavými pesničkami), pôsobila v tomto prípade ako spoľahlivá „antikoncepcia". Preto z toho vyvstáva úplne elementárna otázka: ako môže takéto niečo (odliatok ženského trupu, obleky z termofólie a komicky praskajúce trubičky, pôvodne určené na tepelnú izoláciu potrubia) zaujať dieťa 21. storočia zvyknuté na intenzívne vizuálne vnemy už od kolísky?
Námet je však každopádne zaujímavý a práca v konštelácii mladého a dynamického hereckého tímu (ktorý bol súrodý, zohratý a celkovo je mu ťažko niečo vyčítať) mala potenciál na vytvorenie SVIEŽEJ (v zmysle „fresh" - nová, svieža, drzá, osviežujúca) inscenácie, ktorá by konečne zaviala nový vietor na plesňou prežraté bábkové javiská. No obaľovanie mladých slovenských bábkarov do termofólie, ktorá ich dusí vo vlastnej šťave, zákonite bolí aj mňa.
