Divadlo a.ha

RECENZIE PREDSTAVENÍ
V DIVADLA A.HA

psychoanalytická komédia zo života Augusta Strindberga

Per Olov Enquist: Noc lesbičiek.

Preklad: Milan Richter.
Scéna, dramaturgia réžia: Štefan Korenči.
Kostýmy: Jana Kuttnerová.
Hrajú: Štefan Kožka, Lenka Košická, Lucia vráblicová, Marek Majeský
Premiéra 19.12.2008 v Divadle a.ha v Bratislave

Čierna, biela, červená - farby života, smrti a vášne; nevinnosti, smútku a krvi sa mihajú v komornom priestore Divadla a.ha. Tancujú groteskný tanec, v ktorom sa intelekt snúbi s pudmi, smiech s plačom, láska s nenávisťou, duchaplnosť s hlúposťou. Háklivé témy v elegantnom predvedení. Herecký koncert pre štyri osoby. Dve ženy a dvaja muži. Kríza rodových stereotypov. Súboj pohlaví vrcholiaci homosexuálnym spojenectvom dvoch žien. Smiech obecenstva. Psychoanalytická komédia, vychádzajúca zo životných reálií Augusta Strindberga - jedného z najslávnejších mizogýnov v dejinách svetovej kultúry. Inscenácia hry Strindbergovho krajana, bývalého športovca, z ktorého sa stal skvelý profesor literatúry.
Tretia premiéra projektu Divadlom zbližujeme Európu v Divadle a.ha patrí súčasnému švédskemu spisovateľovi, dramatikovi a scenáristovi, ktorý je na Slovensku pomerne dobre známy. Per Olov Enquist prenikol do povedomia domácich divákov ešte v osemdesiatych rokoch, vtedy Činohra Slovenského národného divadla uviedla jeho hru Zo života dážďoviek, inšpirovanú osobnosťou rozprávkara Hansa Christiana Andersena. V skvelom naštudovaní herecky excelovali Emília Vášáryová a Martin Huba. Priblížili nášmu publiku veľmi originálny, absolútne nerozprávkovy príbeh, plný temných tajomstiev a paradoxných vzťahov. Neskôr slovenské divadlá siahli po ďalších Enquistových hrách: Obrázkari, V hodine rysa. V českých a slovenských prekladoch vyšlo niekoľko jeho kníh. Milovníci kinematografie možno poznajú životopisné filmy, napríklad o velikánoch severskej literatúry Strindbergovi a Hamsunovi, nakrútené podľa Enquistových scenárov.
Per Olov Enquist patrí momentálne k najrenomovanejším severským autorom, nedávno bol ocenený najprestížnejšou švédskou literárnou cenou (Augustova cena 2008). Narodil sa v roku 1934, do literárneho života vstúpil v šesťdesiatych rokoch ako prozaik a esejista. Spracováva témy z dejín a zo života slávnych osobností, pričom brilantným spôsobom upozorňuje na málo známe súvislosti a naopak, známym faktom dáva nové vyznenie. V súčasnosti sa na Slovensku pripravuje vydanie jeho Knihy o Blanche a Marie, v ktorej odhaľuje a svojsky reflektuje zabudnuté okolnosti životného príbehu Marie Curie-Sklodowskej.
Svoju prvú divadelnú hru Enquist napísal až po štyridsiatke, ako sa priznáva skoro z ničoho nič, za jedenásť dní, bez toho aby predtým tušil, že sa môže prejaviť aj ako dramatik. Tak sa v roku 1975 zrodil životopisne ladený dramatický text vychádzajúci zo života a tvorby Augusta Strindberga, v ktorom autor prepojil fakty a fikciu. Hra niesla názov Noc tribádok, obsahovala strindbergovskú životnú tému boja pohlaví ale aj tému lesbickej lásky a mala veľký medzinárodný úspech. Po nej nasledovali ďalšie, v podstate komorne ladené dramatické texty.
K paradoxom nášho divadelného života patrí skutočnosť, že prvá Enquistova hra sa na Slovensko dostala ako posledná. Prečo je tomu tak? Veď od jej napísania uplynulo magických 33 rokov, v susednom Česku ju hrali už aj amatérski divadelníci, i keď treba uznať, že české publikum tiež spoznalo hru iba pomerne nedávno, dá sa povedať so sklzom. Inscenácia Divadla a.ha je fakticky slovenskou premiérou, prvým uvedením Noci tribádok. Na Slovensku hra nadobudla trochu iný názov. Je to v istom zmysle pochopiteľné, veď koľkí dneska vedia, kto sú tribádky? História tohto slova siaha až do antiky, starovekí Gréci tak nazývali homosexuálne orientované ženy. Takže „Ahačko" sa zjavne rozhodlo odhaliť tajomný význam hneď a slovenskú textovú verziu Enquistovej hry pomenovalo Noc lesbičiek. Zrozumiteľne, moderne a jednoznačne. Nevýhodou tohto riešenia je skutočnosť, že sa stráca odkaz na tradíciu ženskej homosexuality, na jej dávnovekosť. Táto pre autora zrejme dôležitá intelektuálna nuansa sa stratila. Enquist mal určite dobrý dôvod, prečo uprednostnil slovo „tribadky". Znie vznešenejšie, nie tak pejoratívne ako pojem „lesbičky", aspoň v našom súčasnom kultúrnom kontexte je to zatiaľ tak. Ak sa pošťastí, že Per Olov Enquist príde na jar do Bratislavy na prehliadku Divadla a.ha, vznikne možnosť popýtať sa priamo autora.
Prečo sa premiéra prvej Enquistovej hry na Slovensku realizuje oneskorene? Zo strachu z nastolenia otázky lesbických vzťahov? V istom zmysle určite. Pred 33 rokmi to bola príliš šokujúca téma, ktorá má doteraz šteklivý nádych. Aj v čase rozkvitajúceho bulváru si slovné spojenie Noc lesbičiek zachováva príchuť škandálu. Ten sa však v Divadle a. ha našťastie nekonal. Naopak, vznikla tu inšpiratívna inscenácia, ktorá je dramaturgickou, režijnou i hereckou lahôdkou divadelnej sezóny 2008/2009. Prináša zaujímavú umeleckú výpoveď, ktorá má zároveň sociologický rozmer. Poukazuje na posuny vo vnímaní rodovej problematiky. Ukazuje sa, že za tých 33 rokov, ktoré nás delia od napísania hry sa naše divadlo aj diváci postupne pripravili na jej prijatie. Ľudovo povedané - až teraz sme schopní túto hru stráviť. Aj publikum, aj divadelníci. Až teraz sme dostatočne otvorení, poučení a uvoľnení, aby sme rozumeli a dokázali sa baviť na hre, využívajúcej znalosť feministickej filozofie a estetiky.

Čierna, biela, červená - tancujú groteskný tanec v komornom priestore Divadla a.ha. V prostriedku sály, tzv. „čiernej krabice" sa výši malé pódium, na ktorom stojí stôl, pokrytý bielym obrusom. Stôl určený pre „čítačky" - prvú etapu divadelných skúšok, počas ktorých sa divadelníci zoznamujú s textom. Vôkol štvorcového pódia sú rozmiestnené štyri malé arénovité hľadištiatka. Doslova zvierajú centrálny hrací priestor, v ktorom sa pohybujú herci. Ich kostýmy sú inšpirované obdobím konca 19. storočia a varírujú tri farby: čiernu, bielu a červenú.
Tmavovlasá Lenka Košická odovzdáva svoju krásu, mladosť a temperament teatrálnej žene v ohnivočervených šatách. Stvárňuje postavu herečky Siri von Essen - prvej manželky Augusta Strindberga. Enquist zasadil dej do roku 1889 - v tom čase extravagantný Strindberg svoju ženu pred verejnosťou naoko zavrhol, no zveril jej divadlo a svoju novú hru, nazvanú Tá silnejšia. Siri sa snaží presadiť ako divadelná riaditeľka a zároveň sa chce vrátiť na javisko ako herečka. Je rozhodnutá dotiahnuť zámer do konca a zároveň sa definitívne oslobodiť z jarma manželstva. Košická-Siri je stále akoby v pohybe, je nepokojná, ako dravec v klietke, no snaží sa mať všetko pod kontrolou. Jej protihráč Strindberg v Divadle a.ha vyzerá ako strapatý šedivý muž v skromnom konzervatívnom čiernom obleku a v jednoduchej bielej košeli. Má útlu neforemnú postavu. Vrecko jeho saka sťa výkričník zdobí krvavo červená vreckovka, je z tej istej látky, ako šaty Siri von Essen. Búrlivá farba rezonuje s búrlivými vzťahmi. Hneď úvodný výstup patrí horúcej manželskej hádke. Krvilačne krutej a komickej zároveň. Úlohu starnúceho velikána švédskej literatúry a drámy hrá Štefan Kožka. Reálny vek postáv a hercov v Ahačku sa rozchádzajú, čo však nie je na škodu. Divadlo sa sústreďuje na podstatu vzťahov, na ich modelovosť, historickú vernosť ponecháva stranou. Kožka je centrom a intelektuálnym ťahúňom inscenácie. Nebojí sa seba-zosmiešnenia, s eleganciou zvláda háklivé textové pasáže, venované napr. meraniu mužského údu. S veľkým zmyslom pre humor odhaľuje prízemné stránky velikána švédskej literatúry a mužskej povahy ako takej. Napriek tomu sa jeho Strindberg nemení na čisto komickú figúrku, ale zostáva človekom paradoxov, mysliacim umelcom a vizionárom.
Celý v bielom do hry vstupuje Viggo Schiwe, herec-bonviván a krásavec. Mal by režírovať najnovšiu hru slávneho dramatika, to je dôvod, ktorý ho privádza do područia rozhádaného manželského páru. Herec Marek Majeský brilantne vytvára Viga ako smiechotvornú bufónnu figúrku, znôšku servilných klišé, „vrúcneho žabiaka"/výraz Strindberga/, ktorý pod ťarchou komunikácie so Strindbergovcami pochopí, že nemá dosť síl, aby sa naďalej venoval umeniu. Pretože umenie Augusta Strindberga si žiada obete v podobe odhaľovania najintímnejších tajomstiev súkromného života. Trojicu postáv dotvára poloopitá/polotriezva tajomná žena v čiernom: Marie Caroline Davidová v podaní Lucie Vráblicovej. Je osudovou milenkou pani Strindbergovej, ktorá ju obsadila do úlohy nemej postavy v pripravovanej inscenácii novej Strindbergovej hry Tá silnejšia. Vráblicovej severská piková dáma je tribádkou s výraznými očami a sústredeným pohľadom. Mlčanlivá, ale rozhodne nie nemá. Nezávislá a vecná. Tragická.Čierna, biela, červená... Vášeň, láska a nenávisť. Faloš a pravda ľudskej psychiky a sexuality. V tomto príbehu, tak ako ho modeluje režisér Štefan Korenči, len jeden zo štyroch hráčov je nositeľom všetkých kontrastov a protikladov, akousi križovatkou všetkých farieb - spisovateľ August Strindberg. Pozorovateľ a požierač tajomstiev ľudských vášní a citov. Vďaka ich konzumácii vytvára diela plné krutej pravdy o živote človečenstva.

Enquistova hra a následne Korenčiho inscenácia dôsledne rozvíjajú dve paralelné línie: na jednej strane je to súboj pohlaví, na druhej umelecká tvorba a jej záludnosti. Tieto línie vzájomne súvisia, prepletajú sa, pretínajú, atakujú, sporia... Enquist do jedného časopriestoru uvádza štyri postavy, ktoré sa týmto spôsobom reálne nikdy naraz nestretli. Autor zachováva jednotu miesta, času a deja. Na objasnenie prítomnej situácie využíva retrospektívu, odhaľovanie tajomstiev minulosti. Postupne dešifruje motiváciu napísania, podtexty a zašifrované významy Strindgbergovej hry Tá silnejšia. Predstavuje súboj dvoch žien o neprítomného muža. Enquist neprítomného hrdinu sprítomňuje. Je ním samotný August Strindberg. Enquist sprítomňuje aj prototypy oboch žien: Siri a Marie. A ďalej bravúrne odhaľuje, ako Strindberg dospel k pokriveniu a prevráteniu reálnej životnej situácie na jej opak. Súčasne krok za krokom kreslí paradoxný portrét mizogýna, absolútne závislého na ženách a uvedomujúceho si, že čas mužov v životoch žien končí, ženy sa stávajú sebestačnými. Enquistova Noc tribádok má priam detektívny rozmer, jej podtitul znie: Divadelná hra z roku 1889. Odhaľuje psychoanalytický kontext Strindbergovej hry Tá silnejšia, vysvetľuje jej slabiny, divácky neúspech i následný rozvod slávneho dramatika so svojou prvou manželkou Siri.
Divadlo a.ha podrobilo text úprave, prispôsobilo ho komornému priestoru, zhutnilo. Režisér zdôraznil grotesknosť vzťahov a situácií. Inscenácia osciluje medzi feydeauovskou zábavnosťou a strindbergovským dramatizmom. Ahačko prezentuje Noc lesbičiek ako freudovsku komédiu, taký je podtitul inscenácie na plagáte. Jej komika ťaží z psychoanalytickej presnosti paradoxných motivácií konania postáv a z ich zviditeľnenia. A hoci je zasiahnutá téma ľudskej sexuality, nehrá sa fraška, ale de facto intelektuálna komédia. Režisér a herci sa opierajú o pozornú analýzu vzťahov a situácií, každá replika, každý výstup majú svoju presnú významovú pointu. A každý z účinkujúcich má „svoju minútu slávy", svoj ťažiskový výstup, v ktorom má možnosť rozohrať vnútornú drámu stvárňovanej divadelnej postavy. Neposlednú úlohu tu zohrávajú intelektuálny nadhľad a irónia.
Enquistovu hru môžeme vnímať ako anatómiu Strindbergovho mizogýnstva. Korenči v svojom výklade viac akcentuje tému spojenú s nástupom éry emancipovaných, silných, samostatných, ekonomicky i sexuálne slobodných žien. Za pomoci Enquista a Strindberga analyzuje vyše sto rokov staré korene dnešného feministického veku žien. Nečudo, že sa táto hra k nám nedostala ani pred 33 rokmi, ani pred 25 rokmi, ani pred 15 rokmi, ale až teraz. V čase, keď sa feministicky diskurz u nás rozšíril a predsa len udomácnil. V čase, keď sú opäť vydávané diela Sigmunda Freuda a rozvíja aktivity Freudovská spoločnosť. V čase, keď sme pripravení prijímať a chápať Enquistov provokatívny text.

Čierna, biela, červená - tancujú groteskný tanec duševnej nahoty dvoch žien a dvoch mužov. Čierna, biela a červená sa mihajú komorným priestorom Divadla a.ha. Publikum opakovane prechádza od smiechu k tichému zamysleniu. Baví sa, pozoruje, spoznáva vlastný odraz. Psychoanalytická komédia zo života Strindberga diagnostikuje stav mužsko-ženských vzťahov naších dní...

EURÓPU ZBLIŽUJÚ NOCOU LESBIČIEK

Divadlo A.ha si pre svoje divácke publikum pripravilo opäť jednu kvalitnú divadelnú lahôdku. Koncom decembra mala premiéru hra Noc lesbičiek od švédskej spisovateľskej špičky Pera Olova Enquista. Divadlo ju uviedlo v rámci projektu Divadlom zbližujeme Európu. „Freudeovská komédia", ktorú z režisérskeho kresla dirigoval Štefan Korenči, je plná humoru, cynizmu, ale i hlbokých myšlienok. Je psychologickou štúdiou duše človeka.

V hre vystupujú štyri postavy. Úspešný spisovateľ Strin­dberg, ktorého na javisku stvárnil Štefan Kožka. Jeho exmanželku, fínsku šľachtičnú Siri von Essen, hrá mladá a veľmi talentovaná Lenka Košická. Sirina lesbická priateľka má tvár Lucie Vráblicovej a úlohy mladého nádejného režisé­ra sa zhostil Marek Majeský.

Hra vychádza zo skutoč­nej udalosti. Spisovateľ, publicista a dramatik August Strindberg má všetko, čo označujeme za „dobrý život". Je úspešný, uznávaný, má nádhernú manželku, vlastné diva­dlo... Život ubieha a v dobe, kedy ženy ešte len bojujú za emancipá­ciu, sa jeho manželke prestala páčiť úloha domácej paničky, ktorá čaká na svojho manžela. Hoci zažívala krátke romániky s rôznymi mužmi, až príchod dvoch lesbičiek do ich domu jej odhalí slobodu, ktorá jej chýba. Neviazaný život v objatí partnerky. Keď jej manžel zistí po­mer medzi Siri a hostkami, vykáže ich. Usporiada im však večierok na rozlúčku, ktorý ho tak zlomí, že o ňom napíše hru. V tejto hre pre dve osoby hrá už jeho exmanželka a jej milenka. Dráma „Tá silnejšia" sa hrala iba jedenkrát a skončila fiaskom.

Dobové šaty z 19. storo­čia, jednoduchá scéna a dokonalá hra slov. Noc lesbičiek poskytuje široký priestor pre všetky postavy, ktoré ho dokonale využijú. Hlboká analýza zranenej duše, potupenie mužov, ktorí sa obávajú, že ich už ženy nebudú potrebovať. Obraz lásky v najrôznejších odtienkoch. Noc lesbičiek je moderná komédia, ktorá odhaľuje jadro na Slovensku stále tabuizovaných tém. Hoci sa homosexuálna láska viaže s ľud­stvom od nepamäti, stále sa pova­žuje za „niečo choré". V Enquisto­vej hre, ktorá sa klasifikuje ako jeho najúspešnejšie dielo, sa pozeráme na nenaplnenie manželskej lásky - vo vzťahu podľa predpisov, ktorý je „normálny". Autor nám ponúka možnosť náhľadu na vec z druhej strany. Problém nemajú lesbičky, ale ohrdnutí muži, ktorí si na ne robili nárok.

Hra je nevhodná pre mlá­dež do 18 rokov. Občasné vulga­rizmy, ale predovšetkým sexuálne narážky, ktoré odľahčujú hru, sú určené pre vyspelého diváka, ktorý znesie aj niekoľko vášnivých les­bických bozkov.

Divadlo A.ha nehľadá ľah­ké a plytké hry, už sme si zvykli, že nám ponúka myšlienkovo hlboké diela svetových autorov. Popri váž­nosti nosnej témy v Noci lesbičiek sa vďaka skvelému spracovaniu nevyhnete návalom smiechu, kto­rý však nevyvedie protagonistov z rovnováhy a naďalej hrajú, akoby okrem nich v sále nik nebol.

Kto sa pôjde pozrieť na Noc lesbičiek, istotne odíde s dob­rou náladou, ale aj s plnou hlavou myšlienok. Hra ponúka výborné herecké výkony a prvotriedne ob­sadenie, ktoré vás skutočne osloví.

Veronika Ševčíková, Staromestský kuriér

STRETNUTIE S VIEROU

Éric-Emmanuel Schmitt - Evanjelium podľa Piláta

Preklad: Juliana Sataníková.
Dramaturgia: Štefan Havlík.
Asistentka dramaturgie: Zuzana Dzurindová.
Réžia, scéna a kostýmy: Štefan Korenči
Výber hudby: Jindřich Obšil.
Hrajú: Ján Kožuch, Matej Oravec.

Premiéra 26. októbra 2008 v Divadle a.ha v Bratislave

Pre slovenské divadelné publikum meno Érica-Emmanuela Schmitta nie je neznáme. Texty tohto renomovaného francúzskeho autora pred pár rokmi prenikli na bratislavské javiská: v Divadle Aréna naštudovali jeho hru Oscar a dáma v ružovom, v Štúdiu L+S Malé manželské zločiny. Teraz Divadlo a.ha zaradilo titul z dielne tohto autora do svojho ambiciózneho cyklu inscenácií súčasných európskych dramatikov Divadlom zbližujeme Európu. Projekt odštartovala premiéra Mydlovej opery Györgya Spiróa. Začiatok cyklu teda patril maďarskému dramatikovi, ktorý zachytil súčasný bežný život stredoeurópanov. Druhá inscenácia smeruje pozornosť divákov zo sféry každodennosti do spirituálneho časopriestoru, k samotným počiatkom kresťanstva ako základu európskej duchovnej kultúry. Hra Érica-Emmanuela Schmitta Evanjelium podľa Piláta pojednáva o tajomstve Ježišovej smrti a najmä jeho zmŕtvychvstania. Kladie jednoduchú a zároveň komplikovanú otázku: čo nám chcel Ježiš Kristus svojou smrťou povedať? Pričom robí to ústami človeka, ktorý, ako vieme, ho vydal na smrť.
Divadelná hra Evanjelium podľa Piláta je hra komorná, intelektuálna, filozofujúca. Vystupujú v nej iba dve dramatické postavy: Pilát a jeho pisár Sextus. Hra vyrástla z rovnomennej prózy, pre ktorú Éric-Emmanuel Schmitt našiel dramatický tvar. Autor priznáva, že sa projektoval do postavy rímskeho miestodržiteľa Judei Piláta a že do značnej miery ide o jeho vlastnú osobnú spoveď. Spoveď človeka, ktorý stretol vieru. Spoveď nášho pragmatického súčasníka, ktorý podobne ako Éric-Emmanuel Schmitt zisťuje, že „o Bohu sa dá uvažovať"* (*vyjadrenie É.-E. S. na margo svojej skúsenosti zo štúdia filozofie). Hlavným objektom pozornosti sa stáva proces premeny, počas ktorého pragmatik a skeptik postupne priznáva existenciu tajomstva, ktoré ho presahuje duchovne, mravne i fyzicky. A pochopí, že: „Ješuovo posolstvo lásky sa uskutoční iba vtedy, ak ľudia budú chcieť naozaj milovať".
V parížskom naštudovaní hry exceloval známy divadelný a filmový herec Jacques Weber. Pilátov príbeh v jeho podaní vyvolal veľký ohlas. Na viacerých divákov hra zapôsobila tak hlboko, že poslali autorovi ďakovné listy. Ďakovali mu za povzbudenie, nádej a oporu, ktoré im prostredníctvom svojho textu daroval. K tým, ktorých Evanjelium podľa Piláta bytostne zasiahlo sa pripojila Slovenka Juliana Sataníková. Rozhodla sa, že hru preloží a podelí sa tak o svoj duchovný zážitok so svojimi rodákmi. Jej zásluhou vznikla slovenská verzia textu, ktorej sa ako prvé na Slovensku ujalo práve bratislavské Divadlo a.ha.
Inscenačný tím „ahačka" zdôraznil monologickosť Pilátovej výpovede. V texte hry Pilát vedie dva paralelné dialógy: jeden pomyselný, s neprítomným adresátom a jeden reálny, s reálnym partnerom. Ten prvý dialóg rozvíja prostredníctvom listov bratovi, druhý - vedie so svojím osobným pisárom, ktorému tieto listy diktuje. V listoch popisuje okolnosti odsúdenia a ukrižovania Ježiša Krista a následné detektívne pátranie po záhade prázdneho hrobu. V rámci korešpondencie sa zveruje aj so svojimi súkromnými skúsenosťami, postrehmi a životom. Na rozdiel od neprítomného a teda mlčiaceho brata reálne prítomný starý pisár Sextus je úctivým komentátorom udalostí. Dramatik túto postavu využíva aj ako nositeľa ďalších správ a informácií. Hlavný dôvod jeho jestvovania v priestore danej drámy je však úloha transformovať Pilátovu spoveď do dialogickej podoby. Sextus nevstupuje do konfliktu a nie je protihráčom hlavnej postavy; iba jej pomáha v jej javiskovej existencii. Pilátovo rozsiahle popisné rozprávanie nezaprie svoj epický pôvod, de facto predstavuje úpenlivo kamuflovaný monológ. V režijno-dramaturgickej verzii Divadla a.ha Evanjelium podľa Piláta sa maximálne približuje k divadlu jedného herca. Divadelníci zdôraznili v kompozícii hry práve to, čo sa autor pokúšal eliminovať a zastrieť: jej monologickosť. Inscenácia hry Érica-Emmanuela Schmitta Evanjelium podľa Piláta v réžii Štefana Korenčiho nadobúda podobu monodrámy.
Komorný priestor Divadla a.ha, táto „čierna krabica" s čiernym stropom, podlahou a stenami, sa vďaka svojej variabilite ľahko premenil na arénu. Hrá sa uprostred, sedadlá pre publikum sú symetricky umiestnené zo štyroch strán. Ide akoby o štyri malé hľadiská, ktoré sú vo forme kríža rozmiestnené vôkol centrálnej hracej plochy. Hrací priestor sa ocitá na križovatke štyroch ciest, štyroch svetových strán, štyroch ramien kríža. V „Ahačku" sa Pilát Pontský spovedá prítomným divákom. Svoje rozprávanie adresuje predovšetkým publiku, až potom, v minimálnej miere neprítomnému bratovi a svojmu pisárovi. Napokon, listy sú dávno napísané. Pilát sa k nim vracia ako ku svojráznej kronike udalostí a spomienok. Rekapituluje ich, snaží sa spätne pochopiť a logicky usporiadať. Papiere a knihy na podlahe dokresľujú vnútorný chaos, s ktorým Pilát bojuje a ktorý sa snaží prekonať. Zároveň sa dajú vnímať aj v inej významovej rovine. Ako odkaz na množstvo svedectiev a literatúry o Kristovom utrpení. Literatúry, s ktorou sa Pilát Érica-Emmanuela Schmitta konfrontuje, keď ponúka divákovi svoju verziu udalostí. Je to Pilát našej doby, sčítaný vzdelanec, ktorý dobre pozná evanjélia a pred očami divákov tvorí nové, vlastné evanjelium, t.j. vlastné svedectvo o Kristovi a jeho učení.
V bratislavskej inscenácii sa starý pisár Sextus zmenil na mladého muža, podriadeného, pomocníka či tajomníka vysokopostaveného rímskeho úradníka. Jeho dramatický, textový i herecký zástoj v predstavení bol minimalizovaný. Pilát v podaní herca Jána Kožucha má podobu sympatického prešedivelého päťdesiatnika, vzdelanca, nášho súčasníka. Človeka, ktorý sa narodil ešte v 20.storočí a žije vedno s nami v prvom desaťročí nového tisícročia. Nie je síce oblečený v obleku, ale vyzerá distingvovane. Na sebe má klasické čierne nohavice, čiernu košeľu a čierne topánky. No predsa je „rodom" z antiky - podobne, ako Pontius Pilatus, rímsky miestodržiteľ Judei. Inscenátori to elegantne pripomínajú svojráznou kostýmovou citáciou rímskej tógy: povrch čierneho súčasného oblečenia je vôkol krku a ramien omotaný bohato riasený pruh bielej látky. Mladý, vysoký, štíhly pisár, ktorého hrá Matej Oravec, je oblečený podobne, svojim spôsobom akoby uniformne.
Kožuchov Pilát je vedomý si svojho postavenia i historickej úlohy. Je to dobrý pozorovateľ a rozprávač, udalosti popisuje s ironickým nadhľadom. A keďže pozná iné evanjeliá, akcentuje odlišnosť svojho pohľadu a svojej skúsenosti. Všíma si dav a jeho psychológiu, sympatie k zločincovi Barabášovi vysvetľuje obdivom k fyzickej kráse na úkor krásy duchovnej. Upozorňuje, že pokora dokáže spustiť vlnu agresivity, pričom skromný hrdina viery má príliš malú šancu stať sa aj hrdinom davu. Ješua mu je od začiatku sympatický, no ako miestodržiteľ snaží sa uchovať si citový odstup od situácie. Pilát je ironický skeptik a pragmatik, no zároveň aj citlivý a milujúci muž. Súčasťou Pilátovej spovede je jeho vzťah k manželke, rímskej aristokratke Claudii - obdivovateľky a nasledovníčky Ježiša Krista. Práve cez ňu si Pilát osvojuje mystérium lásky a približuje sa k viere. Kožuch hodnoverne prepája obidve polohy Pilátovej existencie: verejnú aj intímnu, skepticizmus aj empatiu.
Celá ťarcha inscenácie leží na hereckom výkone Jána Kožucha. Je to emocionálny, disciplinovaný, mysliaci herec. V úlohe Piláta akcentuje intelektuálne roviny a súčasne nadeľuje javiskovú postavu zmyselnosťou. V podaní Jána Kožucha Pilát vystupuje ako náš súčasník. Svojím javiskovým bytím herec premosťuje polomytologické časy s dneškom, stáva sa hlavným svedkom i dôkazom nadčasovosti zvolenej témy. Daný typ predstavenia a role vytvára priestor pre postupné dozrievanie a dotváranie divadelnej kreácie. Tento proces sa začal na premiére a sľubuje zaujímavý vývoj.
Na začiatku vzniku inscenácie bol veľký emocionálny a duchovný otras prekladateľky Juliany Sataníkovej, ktorá zažila parížske predstavenie Evanjelia podľa Piláta. Francúzske a slovenské publikum je však rozdielne. Líši sa svojimi kultúrnymi tradíciami, estetickým cítením, vzťahom k filozofii i religiozitou. Éric-Emmanuel Schmitt buduje svoju hru na analógiách so súčasným svetom a súčasným myslením New Age, začiatok tzv. éry Rýb prirovnáva k atmosfére nastupujúcej éry Vodnára, zdôrazňuje zástoj a úlohu žien v šírení kresťanstva. Pilátovo evanjélium je po viacerých stránkach svojrázne, presiaknuté trendmi modernej doby. Nabáda intelektuálnych pragmatikov a nihilistov našich dní k prijatiu staronovej, nadčasovej vízie sveta, plného lásky. Nabáda ich, aby uverili v existenciu a posolstvo Ježiša Krista. Je však otázne, či jeho hra o nájdení viery má potenciál, aby na území pobožného Slovenska vyvolala podobnú rezonanciu, ako vo Francúzsku. Posolstvo Érica Emmanuela Schmitta zaiste dokáže naše publikum zaujať, môže však vyvolať otras? Divadlo a.ha sa pokúša divadlom zbližovať Európu. Prostredníctvom naštudovania Schmittovho Evanjelia podľa Piláta nás prinajmenšom oboznamuje s tým duchovným kvasom, ktorý rezonuje vo frankofónnych krajinách. A nielen tam. Hry tohto francúzskeho dramatika sa úspešne presadzujú na nemeckých javiskách.

Nadežda Lindovská

zdroj: www.theatre.sk

EVANJELIUM PODĽA PILÁTA
DRÁMA AKO SA PATRÍ - AJ SO ZLOMENÝMI RUKAMI

Evanjelium podľa Piláta, ktoré malo 26. októbra premiéru, je jednou z množstva drám súčasného francúzskeho spisovateľa a dramatika Érica-Emmanuela Schmitta. Autor sa v priebehu jediného desaťročia stal jedným z najčítanejších a najhranejších francúzskych tvorcov. Z jeho spisovateľského pera vyšli také diela ako Návštevník, Hotel dvoch svetov, Malé manželské zločiny, Pán Ibrahim a kvety koránu či Dáma v ružovom. Divadlo A.ha sa rozhodlo svojmu publiku priniesť jednu zo Schmittových najtajomnejších hier.

Dráma napísaná pre dvoch hercov je psychologickou úvahou Rimana, ktorý poslal Krista na smrť. Pontius Pilát, miestodržiteľ Júdey, je titulnou postavou celého predstavenia. V tejto úlohe sa bratislavskému publiku predstavil popredný herec martinského divadla -Ján Kožuch. Druhou postavou hry je jeho pisár Sextus, ktorému prepožičal tvár a hlas Matej Oravec.

Pilát Pontský diktuje svojmu pisárovi listy pre brata. Oboznamuje ho s udalosťami, ktoré sa stali pred židovskými Veľkonočnými sviatkami - o ukrižovaní dvoch zločincov a jedného nevinného čarodejníka -Ježiša Krista. Pilát vysvetľuje svoju morálnu neúčasť na nevinnej smrti. V tom mu pisár oznamuje vyprázdnenie Ježišovho hrobu a postupné zjavenia sa mŕtveho. Pilát sa snaží nájsť odpovede na otázky: kam zmizlo telo, kto vystupuje ako ukrižovaný Kristus a samozrejme, ako správny štátnik, kto má z toho najväčší politický osoh? Postupne si začne uvedomovať, že skutočne mohol tento mŕtvy vstať späť k životu.

Herecký, ale predovšetkým rozprávačský výkon Jána Kožucha je ozajstnou divadelnou lahôdkou. Pilát vyzeral ako skutočne ostrý Riman a o to väčší obdiv získal. Niekoľko dní pred verejným vystúpením Ján Kožuch totiž padol zo schodov. Zlomil si obe ruky, rozbil hlavu a narazil nos. S prelepeným čelom a opuchnutým okom dostala jeho tvár prísnejší výraz. Dlahy, ktoré mal na zápästiach, boli nastriekané načierno, ladili s kostýmom, a tak si väčšina divákov ani nevšimla hercov hendikep. Napriek tomuto nepeknému úrazu sa napokon postavil na divadelné dosky a prinútil divákov zamyslieť sa, či Kristus náhodou skutočne nevstal z mŕtvych.

Autentickosť hry umocňuje kvalitný výber hudby, ktorý nás prenesie do Palestíny. Jednoduché kostýmy a scéna nepútajú na seba pozornosť, nechávajú priestor pre hercov.

Dráma komorného divadla A.ha je určená vyslovene pre náročného diváka. Nepatrí k ľahkým a oddychovým žánrom. Núti zamyslieť sa, vyžaduje si pozornosť. Jej ťažké spracovanie prostredníctvom úvah je prístupné pre publikum, ktoré hľadá v predstavení hlbokú myšlienku, presne takú, akú Evanjelium podľa Piláta nesie.

Veronika Ševčíková, Staromestský kuriér Ročník II. číslo 16/2008

POSLOVIA

KEĎ ANJELI MAJÚ AMNÉZIU

Zuzana Križková má na svojom scenáristickom konte už nejednu hru. Absolventka VŠMU sa od roku 1977 aktívne venuje tvoreniu inscenácií a rozhlasových hier. Svoje umenie nám už predstavila, okrem iného, vo filme Kára plná bolesti alebo v hre Klaňanie sa roch kráľov.

Predstavenie Poslovia malo premiéru v máji 2004. Hrajú v ňom iba štyri osoby, ale javisko vyplnia svojim hereckým umením. Dariel (Peter Sklár) a Ariel (Igor Adamec) sú typickými anjelmi dneška. Trošku vulgárni, trošku zmätení, ale idú za svojím poslaním -zachrániť tento svet, a to ukrižovaním Krista. Pri prvom ukrižovaní to totiž trošku prehnali s vínom, a tak si nepamätali detaily Spasenia: „Veď povedal pite moju krv, a to bolo víno. A aké. Tmavé a ťažké, tuším ročník nula." Anjeli zostali v domnienke, že žiadne Zmŕtvychvstanie neprebehlo a tak ho chceli zopakovať.

Našli tehotnú, nie práve počestnú Máriu (Lenka Košická), v ktorej videli matku Ježiša (Martin Kaprálik). Na rozdiel od Krista, ako ho poznáme z Biblie, tento plával v drogách a miliónových dlhoch. Jeho štyridsať dní na púšti bola tvrdá „odvykačka", na ktorej ho pokúšal diabol -drogy. Ariel a Dariel vo všetkom videli symboliku a podobnosť so Svätým Písmom, a tak sa rozhodli, že Krista znovu ukrižujú, aby prišlo Spasenie a oni sa mohli vrátiť domov.Komorná, dokonca domácka atmosféra divadla A.ha umožňuje skutočné vychutnanie predstavenia. Sedíte meter a pol od hercov, môžete sa ich fyzicky dotknúť, máte pocit, že hrajú len pre vás vo vašej obývačke. Príjemným oživením dramatického predstavenia sú spievané pasáže, predovšetkým v podaní Martina Kaprálika.

Keďže ide o komédiu, smiech je zaistený. Milé a vtipné repliky alebo počiny protagonistov rozveselia každú dušičku. Dokonalé zožitie sa osôb so svojimi postami prinútia divákov zamyslieť sa nad ich posolstvom. Nad myšlienkami, ktoré prezentujú, a ktoré sú skutočne hodné dialógu. Začiatok hry bol síce trochu zamotaný a človek sa nevedel zorientovať v spleti viet, ale postupne sa väčšina nejasností ozrejmila. Postavy vyrozprávali históriu okolo Spasenia i o zmysle ukrižovania, o dôvodoch z lásky.Nemožno povedať, že ide o Oskarové predstavenie. Ide však o hru so silným vnútorným posolstvom, o boj s neduhmi dneška, o vieru vo vyššie dobro. Kto si nájde večer čas, aby sa zasmial na Posloch v maličkom divadle A.ha, určite neoľutuje.

KONIEC HRY

Beckettov Koniec hry v Divadle a.ha

Keď idete na hru Samuela Becketta, musíte vedieť, že na túto udalosť máte byť psychicky disponovaný. Nemôžete si ísť pozrieť Koniec hry, keď vám ráno vynadá svokra, deti rozlejú kakao, manžel zúri, šéf vás nechápe a kamarátka nemá čas. Ak si po takomto dni ešte pozriete Becketta, istá smrť vás neminie.

Divadlo a.ha uviedlo premiérovo Beckettovu hru Koniec hry v réžii Martina Hvišča. Majster absurdnej drámy ponúka divákovi v tomto diele pohľad na koniec. Môže to byť koniec komunikácie, koniec hry, ale aj - a to je silne pravdepodobné - a koniec života.

Lebo tam, kde prestávajú slová, kde odoznieva ich zvuk a stráca sa do nenávratna, prestáva klokotať aj životodarná tekutina a umŕtvujeme sa v nemom tichu. Beckett totiž určite nebol taký idealista, ktorý by tvrdil, že slová dokážu plnohodnotne nahradiť láskyplné pohľady, nemé dotyky či ústretové gestá.

Trojica ľudí v centre drámy sú nepohybliví ľudkovia, prikovaní do ošúchaného kresla alebo uväznení v kontajneroch. Jediným týkajúcim sa členom podivného spoločenstva je sluha Clov, ktorý je síce chabou, ale predsa nádejou pre ľudí uväznených v živote na pokraji smrti. Predstavte si, že vaša nádej chodí v roztrhaných ponožkách, vyťahanom tričku, zhrbená únavou a večne si škrabe pohlavie, pretože má filcky.

Ak chcete chvíľu vnímať život v podobe privedenej do absurdného vnímania, lepšiu príležitosť ako Koniec hry v súčasnosti v Bratislave nenájdete. Ak v konaní hercov zbadáte aj náznak komunikácie, ktorú denne prežívate, a máte nadhľad, nájdete aj dôvod na smiech, sebareflexiu a čierny humor.

Herecká interpretácia Beckettovho textu si vyžaduje sústredené herectvo, vyspelosť a vnímavosť. Preto okrem režiséra treba oceniť aj mladých hercov, ktorí zo seba zakaždým vydolujú maximum. Na scéne Divadla a.ha na Školskej ulici 14 v predstavení Koniec hry je to Peter Brezňan, Ludvik Bagin, Miroslav Málek a Miroslava Dudková.

MYDLOVÁ OPERA

Čo prežívame

Inscenácia, ktorá ani chvíľu nenudí. Hľadisko z oboch strán, medzi nimi pás linolea, ako ho poznáme z úzkych panelákových predsiení. Z jednej strany uzatvára pomyselný obdĺžnikový priestor priehľadná konštrukcia vchodových bezpečnostných dverí, z druhej dvere do izby. Za nimi komorné prázdno, ktoré dostáva iba zvukový rozmer, keď sa dvere otvoria a počuť, čo sa za nimi deje.

Toľko atmosféra. Témou je obchod s ľudskou identitou, presnejšie, kto a prečo má dnes na svedomí odškodňovanie Židov. Akí sú ľudia, ktorí sa ocitli na takzvaných dobrých zoznamoch? Ako to, že ich pôvod zrazu vynáša?

Hra Mydlová opera súčasného maďarského dramatika Györgya Spiróa je aktuálnym, úderným a dobre napísaným textom. Navyše aj sviežo preloženým, i keď v bulletinovom texte o autorovi udierajú do očí chyby urobené v dôsledku prekladu z češtiny, čím sa preklad samotnej hry z originálu spochybňuje.

V každom prípade, úlohy sadli protagonistom ako uliate. Blysla sa Táňa Kulíšková v úlohe rozvedenej ženy a matky, Vlado Jedľovský by sa ako agent nezaprel, teplákový a oretiazkovaný Alfréd Swan ani nemohol byť úlisnejším domovým správcom. Sugestívny zážitok v réžii Štefana Korenčiho.

Eva Andrejčáková, SME 29.5. 2008

MYDLOVÁ OPERA

Mydlová opera - hra o mydle a láske

Dora Kertészová je lekárka a pochádza zo židovskej rodiny. Jedného dňa jej na dvere zaklope cudzí muž, agent, ktorý jej ponúkne peniaze. Dora odmietne, aj keď by sa jej veľmi zišli. To je začiatok hry maďarského autora Győrgya Spiróa Mydlová opera, ktorú premiérovo uviedlo divadlo a.ha

Peniaze totiž pochádzajú z utajených účtov vo švajčiarskych bankách, kde leží židovský majetok ukradnutý fašistami za druhej svetovej vojny. Prišiel čas, keď sa začínajú peniaze na účtoch odtajňovať a vracať vlastníkom alebo ich potomkom.

Dora má dve deti, syna a dcéru, a tie potrebujú financie. Dore by sa peniaze tiež zišli, ale radšej akoby mala prijať ponúkanú sumu, rozhodne sa pracovať po nociach a brať služby navyše. Radšej akoby mala odomknúť svoj byt uzavretý na desať zámkov, vezme do ruky nôž a s veľmi neprajným úškrnom víta príchodzieho. Úškrn nakoniec vystrieda vrelý úsmev, domácu zásteru elegantné sako a prsníky v napätej blúzke dostanú oblejší tvar. Len už niet pre koho.

György Spiró je realista. Smutný realista. Dáva láske šancu, len jej nepodá dlaň, aby vstala zo zeme. Na scéne divadla a.ha sa predstavujú herci Táňa Kulíšková, Vladimír Jedľovský, Eva Rysová, Alfréd Swan, Jana Lieskovská a ako syn Matej Oravec.

Skúsenosť a zrelé herectvo hlavných postáv zdôrazňujú režijný zámer Štefana Korenčiho a ponúkajú divákom nielen prierez nedávnou minulosťou, ale najmä jej dosah na súčasnosť, hĺbku prežívania a psychologickú analýzu jednotlivých postáv. A to za okolností mimoriadne priaznivo naklonených vnímaniu diváka a jeho schopnosti od začiatku do konca pozorne sledovať dej.

Udalosti udržujú hľadisko v napätí a sústredení, čomu prospieva aj blízky kontakt javiska s divákmi. To, čo vidíte pred sebou sa totiž kedykoľvek môže odohrať aj v susedných dverách vášho obydlia.

Prozaik, básnik, dramatik, prekladateľ, publicista a vysokoškolský pedagóg György Spiró patrí k najplodnejším a najrešpektovanejším predstaviteľom strednej generácie súčasných maďarských autorov.

Na repríze jeho hry Mydlová opera v divadle a.ha sa 17. júna zúčastní osobne. Ďalšie júnové reprízy sú 2. a 9.6. Mydlová opera je prvou premiérou, ktorou divadlo a.ha začalo cyklus Divadlom zbližujeme Európu.

Dáša Šebanová, Bratislavské noviny 31. 5. 2008

V PREDSIENI INTIMITY
György Spiró: MYDLOVÁ OPERA

Preklad: Zuzana Havlíková.
Dramaturgia: Štefan Havlík.
Asistentka dramaturgie: Zuzana Dzurindová.
Réžia a scéna: Štefan Korenči.
Kostýmy: Zuzana Havlíková ml.
Hrajú: Táňa Kulíšková, Vladimír Jedľovský, Eva Rysová, Alfréd Swan, Jana Lieskovská, Matej Oravec.

Premiéra 24.5.2008, Divadlo a.ha. Bratislava

Keď sa vyberiete do divadla na mydlovú operu očakávate, že pravdepodobne uvidíte paródiu na melodramatické televízne seriály, v ktorých láska bojuje s intrigami a napokon zvíťazí nad zlom a nenávisťou. Stratení príbuzní a milenci sa znovu nájdu, vzťahy sa najprv poriadne zamotajú a potom rozuzlia. Príbeh bude plný emócií a nečakaných zvratov. Všetko sa odohrá v súlade s pravidlami „červenej knižnice". Dnes sú tzv. mydlové opery doménou televízie a sú považované za „feminínny" žáner, keďže ich divácke zázemie tvoria predovšetkým ženy. Presnejšie povedané - práve ženy sa nehanbia priznať svoj vrelý záujem o seriály typu Dallas, Jednoducho Mária či Ordinácia v ružovej záhrade... Dnes už málokto vie, že samotný pojem „mydlová opera" vznikol ešte v 20.- 30. rokoch 20. storočia v súvislosti s rozhlasovým vysielaním pre ženy v domácnosti. Sponzormi amerických rozhlasových seriálov boli výrobcovia kozmetiky a čistiacich prostriedkov. Texty obsahovali skrytú aj priamu reklamu na ich výrobky. A keďže významnú úlohu v týchto rozhlasových seriáloch zohrávala hudba, vzniklo ironické označenie soap opera.

Divadlo a.ha. spolu so súčasným maďarským dramatikom Györgyom Spiróom však ponúkli bratislavskému publiku celkom inú, nezvyčajnú mydlovú operu. Nie je to ani seriál, ani paródia na seriály, či prípadne reklamu. Je to divadelná hra zo súčasnosti, ktorá má názov Mydlová opera. Prináša vcelku znepokojujúce svedectvo o našom dnešnom živote. O živote v Strednej Európe. Lenže názov hry a jej obsah sú v istom kontrapunkte. Autor György Spiró sa tu prejavil ako rafinovaný stratég, ktorý sa pohráva s dvojzmyslami a sťa šachový hráč prekvapuje neočakávanými ťahmi. Všetko je ináč, než sa javí na prvý pohľad, všetky významy majú viacero rovín. Dramatik opakovane evokuje isté stereotypy a s nimi spojené očakávania, ktoré potom prevracia naruby a ruší.

Mydlová opera začína rozohraním témy holokaustu, pripomenutím množstva obetí koncentračných táborov, z ktorých sa jedna časť premenila na dym a druhá - na mydlo. V dnešnej záplave dokumentov, filmov a inscenácií, venovaných obetiam nacistického vyvražďovania Židov, má hra Györgya Spiróa svojské miesto. Dramatik sa zameral na aktuálny aspekt témy, na súvislosti, ktoré nás doslova obklopujú, ale o ktorých sa toľko nehovorí. Spiró poukázal na obchodovanie s holokaustom. Keď sa pozrieme na názov hry touto optikou, nadobúda nečakané, nezvyčajné, no celkom logické vyznenie. Mydlová opera nás zrazu sarkasticky odkazuje na manipuláciu s pozostalosťou po holokauste a na dnešné kontexty tzv. židovskej témy.

Autor zviditeľňuje skutočnosť, že aj odškodňovanie potomkov obetí holokaustu sa môže zmeniť na zárobkový podnik a svojráznu rasovú lustráciu obyvateľstva. Osobné údaje ľudí sú zhromažďované, zaznamenávané a zneužívané v obchodnom záujme. A nielen na úrovni makroštruktúry štátu a vo vzťahu k tajomstvám minulosti, ale aj na úrovni mikroštruktúry napr. bytového spoločenstva, ktoré rieši potreby nájomníkov a rozhodne sa presadiť služby vybranej telekomunikačnej spoločnosti. V oboch prípadoch sa ľudia stávajú súčasťou zoznamov a osoby na zoznamoch sa stávajú obeťami politických, obchodných či iných chúťok. Spiró odkrýva tieto mechanizmy a ich fungovanie v rámci našej každodennosti. Robí to s humorom a iróniou prostredníctvom komorného príbehu, prerozprávaného cez sled bizarných výstupov jedného všedného dňa. Ale potom, čo načrtne obraz konfliktu mamonu a etiky, jeho súčasnej podoby, nečakane prechádza od svojráznej morality k tradícii mydlovej opery. V hre dochádza k zvratu sťa z červenej knižnice, zrazu sa rozhorí spaľujúci oheň vášne, objavuje sa vidina spojenia dvoch duší v zväzku manželskom. Skrátka, „love story"!

Divadlo a.ha. podalo všetky peripetie hry, všetky rafinované zvraty ako úplne reálne a prirodzené. A zároveň - naše. Ukázalo, že súčasná maďarská realita a život na Slovensku majú veľa spoločného. Predstavilo hrdinov Spiróovej hry ako typické postavy v typickom prostredí. Podomový obchodník, domový dôverník, rozvedená lekárka, ktorá sa s vypätím síl snaží uživiť seba a svoju rodinu, emancipovaná vysokoškoláčka, stredoškolák s hlavou v rapových oblakoch... Typizácii postáv, ich takpovediac „spoznateľnosti" pomohli striedme, typologicky a sociálne presné kostýmy mladšej Zuzany Havlíkovej. Dramatik zachoval klasické jednoty miesta, času a deja. Všetko sa odohráva v predsieni budapeštianskeho bytu doktorky Dory Kertészovej, v medzipriestore, oddeľujúcom mikrosvet svet domácej intimity od vonkajšieho „veľkého" sveta. Udalosti sa valia ako riava a celý príbeh divák sleduje akoby v reálnom čase.

Režisér Štefan Korenči urobil z publika bezprostredného pozorovateľa nevšedných udalostí všedného života lekárky Dory. Princíp pozorovateľskej spoluúčasti diváka dokonca zdôraznil a podporil scénografickým riešením. Komorný priestor „čiernej krabice" Divadla a.ha. ešte viac zúžil a vymedzil výsek, do ktorého umiestnil hrací priestor aj publikum. Centrum tvorí predsieň, akási prázdna ulička smerujúca od masívnych vchodových dverí k jednoduchým dverám vedúcim do izieb, kuchyne a ďalších obytných priestorov. Po oboch stranách uličky režisér umiestnil dve malé arénovité hľadiská, ktoré sú schopné prijať maximálne 28 divákov a dovedna ponúkajú 56 miest. Diváci sú vlastne uzavretí v jednom priestore s javiskovými postavami, ktoré sa ocitajú v akomsi zajatí pomyselných stien a publika. O tom, čo sa deje v priestore domu pred vchodom a čo sa deje za vnútornými dverami v útrobách bytu sa dozvedáme vďaka doliehajúcim zvukom a ruchom.

Všetko sa začína zazvonením na dvere bytu doktorky Dory Kertészovej. Päťdesiatnik, podobajúci sa na obchodného cestujúceho, sa domáha kontaktu s domácou paňou. Vladimír Jedľovský hrá človeka, pre ktorého úporný boj o klienta je zjavne bojom existenčným. Zdá sa, že táto práca je jeho poslednou pracovnou šancou, že lepšie roky už má za sebou. Vyzerá príjemne, až starosvetsky, jedná slušne, ale naliehavo. Domáca pani zjavne odbehne ku dverám z kuchyne, je v zástere, v rukách drží nôž, oblečená i učesaná je nedbanlivo po domácky. V podaní Táne Kulíškovej je to unavená, nedôverčivá, odmietavá štyridsiatnička. Popiera, že je židovského pôvodu a ponuku Muža uchádzať sa o dedičstvo odtajnené v švajčiarských bankách odmieta. Ba čo viac, je ponukou pobúrená, rovnako ako existenciou zoznamov, kádrujúcich ľudí. Správa sa zarputilo. Jej nezávislý postoj však komplikujú deti: dcéra a syn, ktorí prichádzajú za matkou a v predsieni sa zoznamujú nielen so zvláštnym agentom, odkupujúcim právo na dedičstvo, ale aj s utajenou minulosťou rodiny. Vysokoškoláčka (Jana Lieskovská) aj stredoškolák (Matej Oravec) majú množstvo potrieb, ktoré by nečakaná ponuka pomohla riešiť. Dcéra je mladá sebavedomá a pôvabná žena, ktorá sa chce postaviť na vlastné nohy a má jasné plány do budúcnosti. Syn je typom teenagera, zaujatého rapom a doznievajúcou pubertou. Neskôr sa publikum zoznamuje aj s ďalšou potenciálnou dedičkou, Dorinou Matkou v podaní Evy Rysovej. Rysová na malej ploche vytvára autentický portrét starej dámy, ktorej už zlyháva pamäť i fyzická rovnováha, preto sa pohybuje len za pomoci špeciálnej opierky a pravdepodobne neopúšťa priestor domova.

Rušný deň pani doktorky pokračuje návštevou Suseda - domového dôverníka, ktorý v podaní Alfréda Swana vyznieva ako absolútne nedôveryhodná osoba, vnucujúca spoluobyvateľom svoje zištné ciele pod pokrievkou verejného záujmu. Život budapeštianskeho domu a jeho podnájomníkov, ich problémy a sociálny štatút nápadne pripomínajú život v našich končinách. Hra aj inscenácia presne zodpovedajú tvorivému smerovaniu Divadla a.ha. Režisér Štefan Korenči sa na internetových stránkach „aháčka" nedávno zdôveril divákom: „rozprávame príbehy o ľuďoch ako sme my, o problémoch aké máme my a to jazykom každému zrozumiteľným. Nesnažíme sa hľadať nové avantgardné formy, ktoré už boli aj tak dávno nájdené, ale chceme Vás zaujať ľudskými osudmi, aktuálnymi témami a veríme, že zažijete dnes už tak vzácnu katarziu".

Predstavenie Mydlovej opery má napätie a spád. Témy, ktoré nastoľuje, sú veľmi aktuálne a rezonujú s pocitmi a skúsenosťami nášho obecenstva. Ku koncu vo vzťahoch postáv dochádza k nečakanému zvratu: medzi Mužom a pani doktorkou vznikne iskrenie. Agent s dedičstvom rozhodne požiada osamelú lekárku o ruku. Premena Dory - Táne Kulíškovej na žiarivú, príťažlivú ženu je rýchla a presvedčivá, je ako motýľ, ktorý sa vylúpol zo nehybnej kukly. Ľúbostný príbeh naberá na obrátkach. Zrazu máme do činenia s klasickou „soap opera" a predsa diváci držia palce, aby si títo dvaja postsocialistickí intelektuáli našli k sebe cestu... V ozajstnej mydlovej opere by sa to možno aj stalo. V Mydlovej opere v Divadle a.ha. sa dvere do priestoru ľudskej intimity iba priotvoria a rýchlo zabuchnú. Poblúznenie citov v pragmatickom svete obchodu má zrejme krátke trvanie.

Inscenácia Spiróovej hry odštartovala zaujímavý projekt, zameraný na mapovanie súčasnej stredoerópskej drámy a reality. Jeho cieľom je prostredníctvom divadla napomôcť spoznávaniu sa kultúr. Čakajú nás nové premiéry, nové zaujímavé texty a ďalšie renomované mená. Mydlová opera je prvou z cyklu troch inscenácií. Na jeseň 2008 má seriál divadelných pohľadov do súčasnosti pokračovať. Vyvrcholí v januári 2009 prehliadkou tvorby Divadla a.ha a stretnutiami s dramatikmi.

Nadežda Lindovská

Informačná sieť theatre.sk /IS.theatre sk/
Monitoring divadiel na Slovensku.
www.theatre.sk

OKO ZA OKO

Čo ponúkajú študenti?
Problémovú komédiu, ale pozoruhodne zvládnutú

Ku komlexnému dielu Williama Shakespearea zaraďujeme aj jeho tri ,,problémove hry (komédie): Trolius a Kressida, Koniec všetko napraví a Oko za oko. Problémovosť Oka za oko (alebo Veta za vetu alebo Půjčka za oplátku) pramení hlavne v nejasnom závere hry. Komédia ponúka viacero otázok a úvah na témy dobra a zla, zodpovednosti, spravodlivosti a nespravodlivosti. Každá postava túži po tom najvzácnejšom -po živote. ,,Každý má však svoju pravdu" a život pojíma po svojom. A tu nastáva zrážka záujmov. Táto hra, kde sa zráža zákon s ľudskou skutočnosťou nepatrí medzi tituly, ktoré divadlá pravidelne zahŕňajú do svojich repertoárov. Študenti VŠMU sa titulu nezľakli a rozhodli sa dokázať, že aj z hry, ktorá je označovaná za ,,problémovú" sa dá vytvoriť zaujímavá a ambiciózna inscenácia.
Režisér Peter Wienciller z jednou z dramaturgičiek Miriam Kičiňovou text hry upravili a výrazne zoškrtali. Jednu zo Shakespearových najdlhších komédii skrátili a vyškrtli niektoré postavy a tak niektorí herci si zahrali aj niekoľko úloh. Scéna pozostávala len z jednoduchej konštrukcie, ktorá postupne predstavovala spálňu, väzenie alebo balkón. Hudba Pavla Kajana bola význačná dynamickosťou a chytľavou melódiou, ktorá však nie vždy dopĺňala dej. Začiatok inscenácie síce nadobudol rýchly, veselý a svieži spád plný akcii, ale postupne sa diváci strácali v dlhých monológoch, v ktorých chýbali akcie. Akcie, ktoré doplňovali dialógy hercov sa postupne stávali opakované, ale aj tak prijateľné. Diváci, ktorí nepoznali dej sa mohli kvôli výraznému zoškrtaniu ,,stratiť"v texte a mohli im uniknúť pointy. Niektorí herci hrali aj viac postáv, ktoré dôkladne výrazovo alebo kostýmovo odlíšili. Oko za oko je však komédia, ktorú môžeme nazvať aj prevlekovou (Vincentio sa prezlečie za mnícha a Marianna za Izabelu). V týchto dvoch momentoch sa diváci nevedli niekedy zorientovať, pretože nevedeli či herec hrá tú istú postavu v prevleku alebo už hrá inú postavu. Kostýmy boli väčšinou v oranžových (farba Angela a jeho vlády na dvore) a tyrkisová farbách (Vincentiova farba). Farba kostýmov sa stali jedným zo symbolov, ktoré boli zvýraznené a podčiarkovali významy. Kostýmy, ktoré ,,sršali" farbami a zároveň boli veľmi praktické pripomínali orient. V inscenácii sa nespomína kde sa dej odohráva, ale pôvodne Shakespeare situoval dej komédie do Videne. Takže orientálnosť by sa skôr očakávala v Shakesparovej romanci Perikles. Kedže sa inscenátori vyhli situovaniu inscenácie na konkrétne miesto sa tento detail prehliadol. Vo veľkom počte inscenácii študentov VŠMU sa stáva, že mladí študenti herectva musia hrať postavy generačne staršie a tým vo veľkej väčšine vyznievajú nereálne a štylizovane. Herci v tejto inscenácii nič predstierať nemuseli a postavy im väčšinou generačne ,,sadli". Z herectva pätice študentov (aj bývalých) bolo cítiť hravosť, spontálnosť a chuť do hrania. Z dvadsiatichdvoch postáv v pôvodnom texte zostalo len deväť a samotný režisér si vystačil len s piatimi hercami. Herci výborne dopĺňali režisérov zámer vytvoriť veselú, rozpohybovanú (niekedy až akrobatickú), spontálnu inscenáciu, kde všetky zložky divadelného diela mali svoje miesto a tvorili symbiózu, na ktorú v divadle čakáme. Inscenácia ponúka príjemný zážitok, pri ktorom sa zasmejeme, pouvažujeme o spravodlivosti a nespravodlivosti, ale na konci sa zamyslíme: ,,Prečo hrajú Oko za oko dnes?"

Karol Mišovic, časopis Reflektor číslo 5

Trojka Zuzany Homolovej zahrá v Divadle a.ha

BRATISLAVA 11. februára (SITA) - Bratislavské Divadlo a.ha privíta v piatok 15. februára o 19:00 Trojku Zuzany Homolovej a ich etnickú muziku. Homolová (spev, gitara, kalimba, perkusie) spolu so Samom Smetanom (husle, mandolína, spev) a Milošom Železňákom (gitary, dobro, banjo, mandolína, perkusie) predstavia na koncerte piesne z albumu Tvojej duši zahynúť nedám a ďalšie nové skladby.

Homolovej kapela sa venuje interpretácii ľudových balád a piesní netradičným spôsobom. Do svojich skladieb vkladá prvky tradičnej hudby, bluesu, folku, minimalizmu, sonórnej hudby a iných žánrov.

Speváčka dosiahla úspechy aj sólovo - na jej albumoch sa podieľali renomovaní hudobníci ako Vladimír Merta, Jiří Stivín či Vlasta Redl. Projekt Tvojej duši zahynúť nedám je Homolovej štvrtým albumom a jeho kvality ocenila aj Akadémia populárnej hudby - v roku 2005 dostal sošku za najlepší album v štýle world music.

JOZEF PRÁŽMARI - NAJSTARŠIA ROZPRÁVKA

Rozprávka o najstaršom cite v Divadle a.ha
O najstaršom, najkrajšom a zároveň najohrozenejšom ľudskom cite rozpráva Najstaršia rozprávka autora a režiséra Jozefa Pražmáriho, ktorú premiérovo uviedli v Divadle a.ha na Školskej ulici 14.

Jozef Pražmári je zároveň autorom scény, kostýmov a bábok. V predstavení zúročil svoje dlhoročné skúsenosti s rôznymi typmi divadiel. Má za sebou viac ako 150 inscenácií a získal viaceré vrcholné ocenenia. Venuje sa aj dramatickej spisbe, scénografii, kostýmovému výtvarníctvu a voľnej tvorbe. Klauniáda s pesničkami pre deti od šesť rokov zobrazuje mýtus o vzniku života, o spojení muža a ženy.

Hovorí o tom, že podstata života je v tvorbe a v nekonečnom znovuzrodení. Túto filozofiu podáva Pražmári nadľahčenú výstupmi dvoch klaunov symbolizujúcimi večný boj dobra a zla, lásky a nenávisti, deštrukcie a schopnosti obnovy. Kým stojí hrad, vládne v ňom harmónia a pokoj.

Znalci lásky a vášne však už poznajú skutočnosť, že tento pokoj je zdanlivý. Do boja sa totiž chystajú rytieri Sperminiovia, ktorí idú bojovať o lásku princeznej Ovumíny. A tam, kde sa začína boj, rinčia zbrane. A kde rinčia zbrane, prichádza k slovu Kazidielo. A aj keď sa zdá, že s Tvoridielom tvoria harmonickú dvojicu, opak je, samozrejme, pravdou.

Čo všetko sa musí stať, aby v dome zavládla atmosféra rodinnej pohody? Na scéne sa v dynamickom a inscenačne príťažlivom predstavení predvedú okrem hercov aj bábky a ponúknu deťom i dospelým príbeh s dobrým koncom. Príbeh, ktorý sa končí tehotenstvom princezny Ovumíny a ak máte pocit, že na také dielko vaše šesťročné dieťa ešte nedospelo, vedzte, že vo chvíli, keď princezná zľahne s rytierom, zatiahnu herci záves a všetko sa deje v absolútnej diskrétnosti. Len Kazidielo, nemravník jeden, by sa rád prizeral. Tým sa snažím rodičom rozptýliť obavy z toho, že by rozprávka v divadle a.ha mohla ich deti mravne poškodiť.

Zábavnou a pútavou, i keď trochu odvážnou, formou totiž rozpráva o základných princípoch nášho spolužitia, o mužsko-ženskej príťažlivosti, bez ktorej by po pieskoviskách v parku nebehali deti, a ponúka aj poučenie - popretie zla a víťazstvo lásky a dobra. Všetky tieto základné atribúty predstavenia interpretujú herci Hrvoje Seršić, Juraj Benčík, Veronika Koščová, Michal Németh, Barbora Juríčková a Ivana Hoštáková.

Príbeh o tajomstve zrodenia, ktorý vo sne straší mnohých rodičov, preniesol na javisko Divadla a.ha režisér Jozef Pražmári vskutku s citom. Miera vypovedaného a zahmleného bola zachovaná vkusne. Teda tak, že ovca zostala celá, aj vlk sýty. Mamohrad, Tatohrad, aj s celou posádkou princov Spermíniov a „rozkošne neosvietenou" princeznou Ovumínou nakoniec spojil magický vysutý most... I zrodili sa Deťohrady a zázrak života tak pokračuje dodnes. Režisér a dramatik Pražmári vytvoril vtipný a poučný veršovaný text, ako sám priznáva, na podnet svojho syna, ktorý mu kládol záludné detské otázky. Pri vysvetľovaní si tak vypomohol divadelnou formou.

Myšlienka o večnom boji dobra a zla, v inscenácii stvárnená klaunmi Tvoridielom (Juraj Benčík) a Kazidielom (Hrvoje Seršić), vtipnou formou poukázala na potrebu rovnováhy; na dva elementy, ktoré musia zákonite tvoriť harmóniu kontrastov rovnako ako jing a jang alebo muž a žena. Klauniáda v podaní týchto dvoch komických postáv, ktoré majú v rukách chod celého sveta a navzájom si robia prieky, bola pre detské publikum stráviteľná, dokonca miestami aj vtipná. No neustále situačné gagy spomaľovali temporytmus predstavenia niekedy až do neúnosnej miery, čím sa, hlavne v druhej časti, značne otupila vnímavosť divákov. Každopádne však treba vyzdvihnúť herecké výkony: Veronika Koščová v úlohe Ovumíny bola utešenou rusovlasou princezničkou a neskôr sa stala roztúženou uväznenou kráskou, ktorá čaká len na to, kedy v rozkročenom náručí privíta princa Spermínia. Toho zahral rapídne sa vyvíjajúci Michal Németh. Bil sa hlava-nehlava, čo mu sily stačili a svojím mečom lásky nakoniec dobyl... srdce a telo krásnej Ovumíny. Detičky, draka a dravých Spermíniov, ktorí nakoniec skončia neúspechom zahrali Barbara Juríčková a Ivana Hoštáková.

Najstaršia rozprávka sa neinscenovala prvýkrát. Fotografie z prešovského bábkového divadla Babadlo z roku 2005 naznačujú, že scénografia bola ideovo takmer identická. Až na to, že vtedy mala na starosti výpravu Barbara Jakúbková, kým v Divadle a.ha sa o scénografickú zložku postaral režisér Pražmári. To sa pri podrobnejšom pohľade javí ako najväčší problém celej inscenácie. Aktuálna verzia mala totižto scénu, ktorá pôsobila ako štvrtá, vyblednutá a opotrebovaná kópia tej prešovskej. Alebo ako jej nepodarený náčrt, prípadne pracovná verzia. Komorná atmosféra Divadla a.ha síce znesie subtílnejšiu scénu, no s veľkosťou bábok to tvorcovia vskutku prehnali. Ich malé rozmery by si vyžadovali výraznejšiu kresbu tváre - práve pre priestor, ktorý predpokladá tesnú blízkosť diváka a herca. Miesto toho boli bábkové postavičky miniatúrne napodobeniny hercov s oklieštenou možnosťou gestikulácie. Ich malé a úzke ručičky sa dali ovládať len keď ich herci chytili za drobné čempuritky medzi dva prsty. A tak pri poskakovaní po veľkých „hradoch", pôsobili ako amputované, zrecyklované výrobky legendárnej firmy Mattel.

Scéna Najstaršej rozprávky však bola, bez akejkoľvek zlomyseľnosti, akoby vystrihnutá z dávnych čias (ktoré u nás „žijú šťastne" aj keď by už mali dávno „umrieť"), kedy sa k deťom prihováralo ešte Slniečko na rukavičke. Zľahka kontroverzná tematika patriaca do učebných osnov sexuálnej výchovy spojená s nasadením a výkonom hlavných aktérov bola schopná roztočiť divoký tanec lásky a zároveň v malých divákoch zrodiť „radostné kvietky poznania". No scéna, na ktorej okato kričia detaily typu lepiaca páska na dojčenskej fľaši, suché zipsy a protišmyková fólia pod koberce (to všetko navyše spojené s nepružnými a nezaujímavými pesničkami), pôsobila v tomto prípade ako spoľahlivá „antikoncepcia". Preto z toho vyvstáva úplne elementárna otázka: ako môže takéto niečo (odliatok ženského trupu, obleky z termofólie a komicky praskajúce trubičky, pôvodne určené na tepelnú izoláciu potrubia) zaujať dieťa 21. storočia zvyknuté na intenzívne vizuálne vnemy už od kolísky?

Námet je však každopádne zaujímavý a práca v konštelácii mladého a dynamického hereckého tímu (ktorý bol súrodý, zohratý a celkovo je mu ťažko niečo vyčítať) mala potenciál na vytvorenie SVIEŽEJ (v zmysle „fresh" - nová, svieža, drzá, osviežujúca) inscenácie, ktorá by konečne zaviala nový vietor na plesňou prežraté bábkové javiská. No obaľovanie mladých slovenských bábkarov do termofólie, ktorá ich dusí vo vlastnej šťave, zákonite bolí aj mňa.

SLÚŽKY V ZLATOM KRUHU

Jean Genet: SLÚŽKY

Réžia, dramaturgia, výber hudby: Anton Korenči ml., scéna a kostýmy: K. Žgančíková, hrajú: Danica Matušová, Rebeka Poláková, Andrea Kiráľová
Premiéra: 29. september 2007, Divadlo a.ha Bratislava

Vždy je potešujúce zistiť, že mladí režiséri existujú a že ich tvorba má na slovenskej divadelnej scéne miesto. Poslucháči réžie sa nemôžu spoliehať a myslím, že sa ani nespoliehajú na to, že z nich režisérov spraví škola. Snažia sa tvoriť aj mimo akademickej pôdy, v realite bežnej divadelnej praxe. Takáto skúsenosť má mnoho výhod: kreovanie vlastnej poetiky, formovanie vlastného divadelného názoru, používanie rôznych divadelných prostriedkov, možnosť slobodne tvoriť mimo metodiky školy. Pre kritikov je to neoceniteľná príležitosť objaviť a ďalej sledovať tvorbu mladého tvorcu. Jedným z takýchto začínajúcich režisérov je aj Anton Korenči mladší, v súčasnosti poslucháč štvrtého ročníka réžie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Divadlo a. ha, pre ktoré inscenáciu Slúžok inscenoval, výrazne podporuje mladých tvorcov a poskytuje im svoj priestor (Viktor Kollár, Pavla Musilová, Joanna Zdrada-Biel, Martin Hvišč, Jozef Jenčo, či poslucháči Konzervatória v Bratislave).

Korenčiho inscenácia hry Jeana Geneta Slúžky je osobitou výpoveďou o s