Oko za oko
Oko za oko prináša výsostne aktuálne témy, hoci od jej napísania v roku 1604 uplynulo niekoľko storočí. Nie menej pútavý je aj príbeh. Vojvoda Vincentio odovzdá moc nad zhýralým mestom regentovi Angelovi. Ten môže sprísniť, či zmierniť zákony, aby v meste zavládol opäť poriadok. Tragická komédia sa začína v momente, keď sa chorobne extrémisticky Angelo s chuťou ujme vlády a ako exemplárny príklad na potrestanie si vyberá Claudia.
Tvorcov, ako sami priznávajú, priťahuje na hre rôznorodosť prostriedkov, akými sa moc a pokrytectvo prejavujú v súkromných i spoločenských vzťahoch. Sila Shakespearovho textu spočíva vo výrazných emóciách, rýchlych, až filmových strihoch a v grotesknosti. Postavy sa postupne premieňajú na groteskné postavičky pripomínajúce dvojrozmerný cartoon. Jediným oslobodzujúcim prvkom je smiech. Smiech zo seba i zo sveta.
Osoby a obsadenie:
Izabela, Claudiova sestra a Marianna,
Angelova snúbenica.......Elena Kolek - Spaskov
Vincentio, vojvoda z Viedne............Přemysl Boublík
Angelo, regent za jeho neprítomnosti
a Bernardín, uväznený vrah............Matúš Krátky
Escalus, starší z radcov a Claudio,
mladý šľachtic........................... Martin Križan
Lucio, ľahtikár a Žalárnik......................Juraj Ďuriš
Réžia: Peter Weinciller
Dramaturgia: Miriam Kičiňová, Dária Fehérová
Produkcia: Ľubica Melová
Scéna: Miroslav a Jaroslav Daubravoví
Kostýmy: Dorota Cigánková
Hudba: Pavol Kajan
Pohybová spolupráca: Elena Kolek - Spaskov
Svetelný dizajn: Ivan Šranko
Grafický dizajn: Pavol Rehák
Recenzia
z časopisu Reflektor
Čo ponúkajú študenti?
Problémovú komédiu, ale pozoruhodne zvládnutú
Ku komlexnému dielu Williama Shakespearea zaraďujeme aj jeho tri ,,problémove hry (komédie): Trolius a Kressida, Koniec všetko napraví a Oko za oko. Problémovosť Oka za oko (alebo Veta za vetu alebo Půjčka za oplátku) pramení hlavne v nejasnom závere hry. Komédia ponúka viacero otázok a úvah na témy dobra a zla, zodpovednosti, spravodlivosti a nespravodlivosti. Každá postava túži po tom najvzácnejšom -po živote. ,,Každý má však svoju pravdu" a život pojíma po svojom. A tu nastáva zrážka záujmov. Táto hra, kde sa zráža zákon s ľudskou skutočnosťou nepatrí medzi tituly, ktoré divadlá pravidelne zahŕňajú do svojich repertoárov. Študenti VŠMU sa titulu nezľakli a rozhodli sa dokázať, že aj z hry, ktorá je označovaná za ,,problémovú" sa dá vytvoriť zaujímavá a ambiciózna inscenácia.
Režisér Peter Wienciller z jednou z dramaturgičiek Miriam Kičiňovou text hry upravili a výrazne zoškrtali. Jednu zo Shakespearových najdlhších komédii skrátili a vyškrtli niektoré postavy a tak niektorí herci si zahrali aj niekoľko úloh. Scéna pozostávala len z jednoduchej konštrukcie, ktorá postupne predstavovala spálňu, väzenie alebo balkón. Hudba Pavla Kajana bola význačná dynamickosťou a chytľavou melódiou, ktorá však nie vždy dopĺňala dej. Začiatok inscenácie síce nadobudol rýchly, veselý a svieži spád plný akcii, ale postupne sa diváci strácali v dlhých monológoch, v ktorých chýbali akcie. Akcie, ktoré doplňovali dialógy hercov sa postupne stávali opakované, ale aj tak prijateľné. Diváci, ktorí nepoznali dej sa mohli kvôli výraznému zoškrtaniu ,,stratiť"v texte a mohli im uniknúť pointy. Niektorí herci hrali aj viac postáv, ktoré dôkladne výrazovo alebo kostýmovo odlíšili. Oko za oko je však komédia, ktorú môžeme nazvať aj prevlekovou (Vincentio sa prezlečie za mnícha a Marianna za Izabelu). V týchto dvoch momentoch sa diváci nevedli niekedy zorientovať, pretože nevedeli či herec hrá tú istú postavu v prevleku alebo už hrá inú postavu. Kostýmy boli väčšinou v oranžových (farba Angela a jeho vlády na dvore) a tyrkisová farbách (Vincentiova farba). Farba kostýmov sa stali jedným zo symbolov, ktoré boli zvýraznené a podčiarkovali významy. Kostýmy, ktoré ,,sršali" farbami a zároveň boli veľmi praktické pripomínali orient. V inscenácii sa nespomína kde sa dej odohráva, ale pôvodne Shakespeare situoval dej komédie do Videne. Takže orientálnosť by sa skôr očakávala v Shakesparovej romanci Perikles. Kedže sa inscenátori vyhli situovaniu inscenácie na konkrétne miesto sa tento detail prehliadol. Vo veľkom počte inscenácii študentov VŠMU sa stáva, že mladí študenti herectva musia hrať postavy generačne staršie a tým vo veľkej väčšine vyznievajú nereálne a štylizovane. Herci v tejto inscenácii nič predstierať nemuseli a postavy im väčšinou generačne ,,sadli". Z herectva pätice študentov (aj bývalých) bolo cítiť hravosť, spontálnosť a chuť do hrania. Z dvadsiatichdvoch postáv v pôvodnom texte zostalo len deväť a samotný režisér si vystačil len s piatimi hercami. Herci výborne dopĺňali režisérov zámer vytvoriť veselú, rozpohybovanú (niekedy až akrobatickú), spontálnu inscenáciu, kde všetky zložky divadelného diela mali svoje miesto a tvorili symbiózu, na ktorú v divadle čakáme. Inscenácia ponúka príjemný zážitok, pri ktorom sa zasmejeme, pouvažujeme o spravodlivosti a nespravodlivosti, ale na konci sa zamyslíme: ,,Prečo hrajú Oko za oko dnes?"
Karol Mišovic
