Slúžky
Zrkadlový horor o sestrách Rebeke a Danici, ktoré už viac nechcú byť slúžkami. Danica túži po peniazoch, šperkoch, drahých šatách a bohatom milencovi, teda po všetkom, čo má ich mladá slečna. Rebeka naopak svet bohatstva, lesku a zhýralosti, v ktorom žije ich pani, nenávidí. Túži byť niekým výnimočným, kto sa svetu topiacemu sa v hriechu pomstí. Zrkadlový horor o tom, kam až sestry Rebeka a Danica ich fanatické túžby dovedú...
Herci: Rebeka Poláková, Danica Matušová, Andrea Kiráľová
Réžia: Anton Korenči ml.
O autorovi:
Jean Genet prijal osud vyhnanca zo spoločnosti a zostal mu verný aj v dobách svojej slávy, kedy mu zrazu spoločnosť začala byť naklonená. Nezabudol, že je odložené dieťa, vychované v cudzej rodine. Veľmi skoro začal cieľavedomo trhať všetky väzby, ktoré ho spájali so svetom sporiadaných ľudí a nechával sa viesť svojou odlišnosťou, hlavne svojou homosexualitou, ktorá zohrala významnú rolu na jeho ceste za slobodou. Bol zlodejom, homosexuálnym prostitútom, príslušníkom cudzineckej légie, dezertétom, štvancom a väzňom. Tieto skúsenosti inšpirovali jeho literárnu tvorbu, ktorá vyvolala na jednej strane odpor a zatracovanie a na strane druhej vášnivý obdiv. Bol niekoľkokrát väznený a veľakrát stíhaný. V roku 1947 ho za desaťnásobnú recidívu odsúdili na doživotie na nútené práce v kolóniach. Na jeho obranu vystúpili viacerí poprední francúzski umelci a intelektuáli (hlavne Jean Cocteau, Jean-Paul Sartre a André Breton). Práve na základe ich intervencie bol omilostený. Jean Genet bol všestranný autor okrem drámy nájdeme v jeho tvorbe aj prózu a básne. Drámy: Balkón (1960), Černosi (1958), Paravány (1966) Prózy: Querelle z Brestu (1947), Notre-Dame-des-Fleurs (1943), Pohrebný obrad (1947) Autobiografia: Denník zlodeja (1949)
RECENZIA
Časopis KOD, Miriam Kičiňová
Vždy je potešujúce zistiť, že mladí režiséri existujú a že ich tvorba má na slovenskej divadelnej scéne miesto. Poslucháči réžie sa nemôžu spoliehať a myslím, že sa ani nespoliehajú na to, že z nich režisérov spraví škola. Snažia sa tvoriť aj mimo akademickej pôdy, v realite bežnej divadelnej praxe. Takáto skúsenosť má mnoho výhod: kreovanie vlastnej poetiky, formovanie vlastného divadelného názoru, používanie rôznych divadelných prostriedkov, možnosť slobodne tvoriť mimo metodiky školy. Pre kritikov je to neoceniteľná príležitosť objaviť a ďalej sledovať tvorbu mladého tvorcu. Jedným z takýchto začínajúcich režisérov je aj Anton Korenči mladší, v súčasnosti poslucháč štvrtého ročníka réžie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Divadlo a. ha, pre ktoré inscenáciu Slúžok inscenoval, výrazne podporuje mladých tvorcov a poskytuje im svoj priestor (Viktor Kollár, Pavla Musilová, Joanna Zdrada-Biel, Martin Hvišč, Jozef Jenčo, či poslucháči Konzervatória v Bratislave).
Korenčiho inscenácia hry Jeana Geneta Slúžky je osobitou výpoveďou o svete točiacom sa v kruhu degenerovaných a manipulátorských vzťahov, kde jedinou možnosťou na jeho zastavenie, a tým vytrhnutie sa z kruhu, je sebaobetovanie. Režisér upravil pomerne náročný, no silný text a cielene ponechal len tie časti, ktoré tvoria nosnú os príbehu. Pre lepšie „stotožnenie sa“ nepoužíva predpísané mená postáv, ale reálne mená herečiek.
Inscenácia nesie podnázov – zrkadlový horor. Aká je spätosť Geneta s hororom? Nesúvisí to s povestným genetovským divadlom ako slávnosťou určenou mŕtvym? Veď o koľko mŕtvych v hre ide? O mŕtvych fyzicky, ale i duševne? Režisér nasledoval zámer autora. Prináša na javisko rituál a obetu, nie však skutočné, reálne a krvavé. Pokúsil sa o vnútornú mystiku, iracionálnosť, symbolickosť bytia. To je opäť naplnenie jedného z postulátov Jeana Geneta: divadlo ako zádušná omša. Tvorcovia sa vedome vydali touto cestou.
Rituál a obradnosť sa prejavili v scénografii i v tvorbe mizanscén. Javisko je hľadiskom vo forme arény uzavreté vo viacuholníku ohraničenom štyrmi svetovými stranami. Hrací priestor scénografka Katarína Žgančíková vyznačila kruhom a zrkadlom. V úvode inscenácie dominuje zrkadlovej kruhovej ploche ďalší kruh – z pozlátených kvetov. Umocneniu dojmu, že sledujeme obradné divadlo a rituál napomáha tlmené svietenie, atmosféra tajomna a úzkosti, mystická hudba, bielou farbou líčené tváre herečiek. Pôsobivá scénografia stratila malým využitím v priebehu inscenácie funkčnosť. Dokonca ani samotné zrkadlo sa nedočkalo rozvitia nápadu okrem základného predpokladu – zrkadlilo nám príbeh a konanie. V iných významových rovinách sa nepracovalo dostatočne ani s kvetmi. Budík splnil svoju úlohu iba v momente, keď prerušil zvonením rituál. Výnimkou je režisérova práca s krížom ako symbolom viery.
Rituál je špecifický spôsob pohybu, manipulácie s predmetmi alebo sled vnútorných procesov, vytvorených na vyvolanie určitého efektu, alebo systematický, formálny alebo neformálny predpísaný súbor obradov, ktorých cieľom je dosiahnuť zmeny v živote. Režisérovi sa do určitej miery podarilo naplniť jeho vonkajšiu podobu. Tá spočívala v jednoduchých tanečných pohyboch Danice v kruhu z kvetov, v jej preoblečení sa do šiat Milostivej slečny (výmena identity) a prítomnosti kríža. Snahou slúžok je uskutočniť vraždu Milostivej slečny, ktorá by ich oslobodila spod jarma útrap, bolestí a žiarlivosti. Reálnu vraždu nahrádza rituálna vražda - Danicu v šatách Milostivej slečny zaškrtí Rebeka. No ani často opakovaný rituál nepriniesol ich spoločnú slobodu, ale iba sebaobetovanie sa Danice v prospech slobody svojej sestry. Aktéri inscenácie symbolicky prešli fázami obradu – vytvorenie chrámu (vytvorenie kruhu), samotný rituál, stieranie chrámu (zrušenie kruhu). Sledujeme proces rituálu – vraždy, ktorý nakoniec prerušuje zvonenie budíka a nastáva zničenie kruhu. Motívy sa cyklicky zopakujú.
Opakovanie je jedným zo základných prvkov inscenácie. Opakovanie mizanscén, hudobných motívov, správania, gest, intonácií. Režisér postavil niekoľko mizanscén a všetky ďalšie už boli iba variáciou základných. Na jasné určenie vzťahu postáv slúžok upozorňoval spoločný pohyb a submisívne pozície v kružnici. Tieto mizanscény sa nemenili ani po príchode Milostivej slečny. Pohyby v kruhu a ležanie na zemi tu boli znova – Rebeka opakovala postoje ako pri svojej sestre, keď sa pokúšala identifikovať s Milostivou slečnou. Aj napriek idey blížiaceho sa nebezpečenstva a sťahujúcej sa slučky sa neustály točivý pohyb postupne bez zmeny rytmu stal únavným, nerozvíjal vzťahy postáv.
Rebeka Poláková je v postave Rebeky veľmi asketická v prostriedkoch s minimálnymi gestami, často zopätými rukami, s pokojnejším temperamentom a väčšou racionálnosťou ako jej sestra Danica. Aj ona však mala priestor na silnú expresivitu s jasne viditeľným prežívaním i umierneným a chladným konaním. Posun vo výklade postáv (teda pridelenie im mien a „súčasnej identity“ herečiek) často vyvolávalo falošné intonácie či umelú interpretáciu replík hry. V kontraste k chladnej Rebeke bola živelnejšia Danica Matúšová. Pracovala detailnejšie s pohybom, uvoľnením tela, farbami či detinskými polohami hlasu, na ktoré Rebeka reagovala materským, niekedy však drsným spôsobom. Postava Milostivej slečny v podaní Andrey Kiráľovej niesla v sebe silný náboj energie, rýchlosti, detinskosti i krutosti. Vo zvolenom štýle a spôsobe hrania bola výrazná. Pracovala s rýchlymi strihmi emócií, s veľkým hlasovým nasadením, hyperbolizáciou a štylizáciou, doslova si vychutnávala možnosť byť odporná. Avšak spôsob jej uchopenia Milostivej slečny ako lascívnej, bohémskej, panovačnej a falošnej ženy, patria do radu výkladových klišé takýchto typov postáv. Herecké výkony študentiek tretieho ročníka herectva na Vysokej škole múzických umení balansujú na hrane výraznej expresivity a racionálneho umiernenia emócií. Ich emocionálne nasadenie a vnútorné napätie však niekedy nešťastne hraničí s kŕčom a hlasovým prepínaním.
V Korenčiho inscenácii Slúžok expresívne pasáže prevažujú nad subtílnejšími a aj napriek gradovaniu napätia sa mnohé výrazové prvky stávajú jednotvárnymi a málo nápaditými. Režisér sa snaží o jasný výklad situácií, no často je výsledok príliš predpokladateľný. Pozitívom jeho práce je však schopnosť tlmočenia pocitovej roviny textu, rešpektovanie filozofie autora, logické a jasné budovanie vzťahov.
