VY-POČÚVANIE s prof. Štefanom Šlachtom
Autor, moderátor, hostiteľ: Michal Tvarožek
Účinkujú: Daniela Danišková (spev), Rudolf Pepucha (klavír)
Prof. Ing. arch. Štefan Šlachta, PhD., hlavný architekt mesta Bratislavy
Štefan Šlachta sa narodil 6. decembra 1939 v Ružomberku. V rokoch 1953-1956 študoval na strednej škole v Ružomberku, potom na Fakulte architektúry SVŠT v Bratislave. Diplomovú prácu robil u profesora Karfíka. S titulom Ing. arch. skončil štúdium v roku 1962. V tejto škole pôsobil až do roku 1975 ako odborný asistent profesora Karfíka. Potom sa jeho pôsobiskom stal Štátny ústav pre projektovanie dopravných stavieb v Bratislave, kde do roku 1987 zastával funkciu hlavného architekta. V roku 1979 na Fakulte architektúry SVŠT v Bratislave získal akademický titul PhD.
Spolupracoval s profesormi Karfíkom, Lackom a Bellušom. Čoraz viac sa venoval historiografii a publicistike. Aj preto sa v roku 1987 stal preňho dobrým pracoviskom Štátny ústav pamiatkovej starostlivosti. V jeho archívoch „objavoval" osobnosti a diela medzivojnovej a modernej architektúry.
V roku 1990 začal opäť pracovať v škole, jeho pôsobiskom sa stala Vysoká škola výtvarných umení (ďalej VŠVU) v Bratislave. V roku 1994 sa Štefan Šlachta stal spoluzakladateľom a zároveň prezidentom Spolku architektov Slovenska (ďalej len SAS). Bez jeho činnosti by neexistovala ani Slovenská komora architektov. V rokoch 1991 až 1993 zastával funkciu prorektora rozvoja a vedy VŠVU. Po menovaní za profesora bol v rokoch 1994-2000 rektorom VŠVU v Bratislave.
V rokoch 1998-2002 (jedno volebné obdobie) bol poslancom Národnej rady SR. Od roku 2002 sa znova stal prezidentom SAS. Od apríla 2006 je hlavným architektom hlavného mesta SR (plní najmä koordinačnú a poradnú funkciu, je priamo podriadený primátorovi mesta).
Za mimoriadne zásluhy o pozdvihnutie slovenskej architektúry v oblasti výskumu, dokumentačných a biografických prác a za významnú pedagogickú činnosť dostal od prezídia SAS a rady Fondu výtvarných umení Cenu Emila Belluša za rok 2004.
Trinásť rokov pracoval ako pedagóg na vysokej škole, dvanásť rokov ako praktický architekt a ostatné roky sa venoval predovšetkým histórii slovenskej architektúry 20. storočia. Počas svojej pedagogickej činnosti viedol mnohých študentov. Bezprostredne sa im venoval, voviedol ich do profesionálneho života, niektorých do teoretickej aktivity. Skúmanie architektonickej minulosti sa mu často zdalo príťažlivejšie ako navrhovanie architektúry súčasnosti. Podľa neho: „hľadanie pravdy v architektonickom diele je asi tá najdôležitejšia povinnosť kritikov a historikov architektúry; architektúra by mala byť uvedomelá, múdra služba verejnosti, a nie egoistický záujem jednotlivcov, či dokonca jednotlivca; architekt by nemal byť človek, ktorý je za peniaze ochotný urobiť čokoľvek".
Ako architekt sa zúčastnil približne tridsiatich architektonických a urbanistických súťaží, je spoluautor projektu mosta Lafranconi (spolu s T. Šefčíkom a M. Mušákom), publikoval vyše 600 článkov, kritík, recenzií stavieb a profilov domácich a zahraničných architektov, prednášal v mnohých školách (Dortmund, Karlsruhe, Mníchov, Oslo, Kodaň, Paríž a i.).
Aktívne prispieva do rozličných domácich, ale aj zahraničných odborných časopisov. V stovkách odborných a vedeckých článkov a príspevkov predstavil našich architektov a ich diela. Jeho zásluhy o spoznávanie našej modernej a súčasnej architektúry sú naozaj obdivuhodné. Najmä jeho zásluhou vznikla odborná periodická publikácia zaoberajúca sa architektonickým dianím „Fórum architektúry". Šlachta je tiež známy organizátor veľkého množstva výstav a tvorca katalógov.
Je spoluautor (s I. Dorotjakovou) knihy „Sprievodca po architektúre Bratislavy 1918-1950" (Meritum, 1996) a autor publikácií „Neznámi známi" a „Návraty odídených" (Vydavateľstvo SAS, 2004, 2005).
